Na tému

Boj s prokrastináciou

2. listopadu 2017 v 17:31 | Ivy Haven
Celý život som bojovala s jedným veľmi tragickým problémom. Prejavuje sa v mnohých veciach. Neviem, či ide o moju lenivosť, únavu alebo začiatok depresie, ale výsledok je rovnaký: nič nerobím a do ničoho sa mi nechce.
Najviac sa to prejavuje práve v písaní. Už od mala som rada písala príbehy a mám plno zošitov, do ktorých som začala písať. Teraz mám celú zložku wordových súborov v ktorej sa nachádza 237 položiek. Píšem si zoznam rôznych nápadov na príbehy a súčasne je ich 92. Znie to, ako keby som roky nerobila nič iné než iba vymýšľala a písala. Stephen King sa musí triasť. Máloktorý spisovateľ predsa dokáže napísať takmer 100 príbehov, nie?

No, nie. Pretože som z nich nedokončila vlastne ani jeden. Všetky súbory majú 10 strán nanajvýš a tam to končí. Z mnohých mám naplánovaný takmer celý plot aj nápady na pokračovania. Je tu jeden fantasy príbeh, na ktorý som veľmi hrdá, pretože mám do detailu spracovaný world building, urobila som mapku tohto sveta, vymyslela vlastné náboženstvo a dokonca urobila malé bannery, keby som ho išla pridávať na internet. Jediný problém je, že som ho ešte nenapísala.
V myšlienkách mám vymyslených veľa scén z niekoľkých príbehov, ktoré sú mi veľmi drahé. V mojich predstavách sú živé, vtipné, zaujímavé aj dojemné. Keby som ich aj dokázala napísať aspoň z polovice tak, ako si predstavujem, bola by som na seba veľmi hrdá, ale jednoducho sa k tomu neviem dokopať.


Je tak veľa vecí ktoré neviem dokončiť a je mi z toho dokonca smutno. Či ide o blog, školu či prípravu na prijímačky na výšku, zanedbávam to, pretože nemám chuť. Namiesto všetkého by som najradšej iba ležala v posteli a pozerala videá na YouTube. Viem, že je to hrozné a iba si tým ubližujem, ale neviem presne ako proti tomu bojovať.

Našťastie, sú nejaké triky na ktoré som prišla. Napadlo ma, že potrebujem harmonogram, časový plán kde bude aj priestor na oddych ale zároveň aj čas na učenie či cvičenie. Pomáha aj na istý čas úplne vypnúť WiFi a odísť od počítača. Snažím sa nestresovať ani nehnevať sa sama na seba, pretože viem že čím viac sa niečoho bojím tým dlhšie to budem odkladať. Keď sa učím alebo robím projekt, dávam si krátke pauzy. To všetko trochu pomáha aby sa zo mňa nestala úplná socka ktorá nedokáže normálne existovať. Ale nakoniec je to všetko aj tak o sebadisciplíne. Ak si sama nepoviem, že je čas začať sa zodpovedne pripravovať, nedokopem sa ku tomu. Je to večný boj a úprimne sa bojím, že sa mi nikdy nepodarí zmeniť sa. S takýmto prístupom neprežijem na vysokej škole ani jeden semester.
Hovorí sa, že bojovať sám so sebou je najťažší boj aký sa dá viesť a z vlastnej skromnej skúsenosti si myslím, že na tom niečo je. Napríklad ak ide o boj s vlastnou lenivosťou a nechuťou!

Poprvé na Pottermore

10. září 2017 v 16:00 | Ivy Haven
Mala som naplánovaných niekoľko článkov, ale z nejakého dôvodu mi začal blbnúť program na upravovanie fotiek a bez neho by to proste nešlo. Ale premýšľala som čo za článok by som mohla napísať a dostala som tento úplne blbý nápad, do ktorého som sa zamilovala.
Som obrovský fanúšik Harryho Pottera (kto z mojej generácie nie je). To, že nikdy nebudem môcť naštíviť Rokfort, zistiť do akej fakulty by som chodila, akého Patronusa by som mala a čo by bol môj najväčší strach ma úplne úprimne hnevá. Ale čo je tomu najbližšie? Pottermore, oficiálna stránka celej série. Napriek tomu na ňu veľmi nechodím, pretože úprimne ani neviem kde začať. Je tam toho proste moc. Ale dnes sa chcem do nej ponoriť, prehľadať všetky jej zákutia a konečne začať žiť svoj potterovský sen.


Stránka Pottermore ma hned privítala obrovskými obrázkami - to presne myslím, keď poviem že je toho na mňa veľa. Pri registrácii vyžaduje ako prvé rok a mesiac narodenia. Je to taký čudný pocit, keď dospejete do veku kedy už nemusíte klamať a predstierať, že ste starší. Moje 14 - ročné ja by v živote nepriznalo svoj skutočný vek.
Po registrácii som sa ako prvé rozhodla preskúmať celý Rokfort. Je tu mapa s vyznačenými 100 hotspotmi, kde sú špeciálne informácie o rôznych miestach či výňatky z kníh. Pohybujete sa po nej šípkami a človek má pocit, že lieta a díva sa na celý hrad ako vták (alebo hipogryf?). Je to krásne, je to úžasné, je to dojemné. Zatiaľ som hotspotov našla iba 19, takže už viem čo bude môj program na budúce dni.

Majster mlčania

2. září 2017 v 15:00 | Ivy Haven
Ako hanblivý introvert som majster mlčania. Sama neviem, či je to dobre alebo zle. Zdá sa mi, že nie každý človek skutočne vie, ako mlčať. Tak dlho nám trvalo, kým sme sa naučili hovoriť, až teraz nevieme kedy zavrieť hubu. Väčšina našej komunikácie prebieha bez slov, ale napriek tomu je schopnosť nehovoriť úplne nedocenená. Keby sa tak dalo na logopédii dozvedieť, kedy máme prehovoriť a kedy je naopak dobré byť ticho, nezapájať sa či nezasiahnuť, život by bol o dosť jednoduchší.

Viem, že sú ľudia, ktorých ticho znervózňuje a cítia potrebu ho niečím naplniť. Takže otvoria ústa a nechajú z nich prúdiť oceán slov, no v skutočnosti nepovedia nič podstatné. Ja som na opačnej strane toho spektra: mlčím, aj ked by som nemala. Je pre mňa ťažké hovoriť a vyjadrovať sa, akokoľvek zvláštne to znie. Som celý život hanblivá a tichá. Trvalo mi dlhý čas, kým som sa trochu naučila vyjadriť svoj názor a aj dnes je to stále boj. Ale jedna dobrá vec, ktorú mi toto dalo je, že nehovorím, keď to nie je treba. Naučila som sa, aká obrovská sila môže ležať práve v mlčaní a koľko vecí sa dá povedať tichom. Často ľudia potrebujú práve toto a nie dobre mienené rady či hluk, v ktorom sa dá ľahko stratiť.


Niekedy, hlavne keď mi niekto ublíži, sama cítim potrebu niečo povedať, cítim ako sa vo mne tvorí ten oceán slov a jediné, čo ho zadržuje, je hrádza môjho vlastného strachu. A stáva sa, že je to iba dobre. Nakoniec, sú chvíle, kedy nič nepovedať je tá najlepšia zbraň. Sú chvíle, kedy som šťastná že som taký tichý introvert.

No umenie mlčať je umenie precíznosti a stáva sa mi, že to popletiem a mlčím práve keď nemám. Sú momenty, kedy blízki potrebujú niečo počuť, kedy by som sa mala ozvať pre vlastné dobro a kedy jednoducho človek nesmie byť ticho. A presne tam zlyhávam a robím hlúpe chyby. Kiežby bol nejaký spôsob, ako zistiť kedy je to kedy. Jediné čo môžem je zbierať skúsenosti a ďalej si precvičovať svoje umenie mlčať.

Verím na horoskopy?

21. srpna 2017 v 17:00 | Ivy Haven
Pred pár dňami som sedela v kaviarni a žena blízko mňa hovorila jej kamarátke o tom, ako zašla za vešticou a aká bola sklamaná, že jej nepovedala nič konkrétne. Bol to rozhovor ktorý sa nedal prepočuť, lebo hovorila dosť hlasno a tiež to bolo jednoducho fascinujúce, takým tým zvráteným spôsobom. Nikdy som nebola za vešticou a ani o to nemám záujem. Myslím si, že sú všetky iba dobré pozorovateľky, alebo jednoducho vedia hovoriť takým tajomným spôsobom, že si to človek vyloží po svojom a sedí to. Podľa veštenia z dlane by som mala žiť dlhý život plný veľa rôznych milencov, čo zatiaľ veľmi nevychádza. Ale existuje jedna vec, čo na mňa sedí, a to je zverokruh.

Nemyslím tým horoskopy ako v Madam Eve, kde sa dozviem že budem mať šťastie v manželstve a nové výzvy v práci. Tie mi úprimne prídu ako blbosť. Ale čo ma fascinuje je práve zverokruh, znamenia a tieto veci. Prečo to na mňa sedí? Je pravda, že to neplatí na každého, ale na mňa úplne dokonale. Som Ryba, teda: zasnívaná? dokáže počúvať? kreatívna? ľahko ovplyvniteľná? citlivá? sklony k smútku a depresiám? má rada súkromie? Totálne ja. Ako je to ale možné? Pozícia hviezd a telies počas niekoho narodenia predsa nemôže ovplyvniť jeho povahu.


A ten najväčší mindfuck prichádza v momente, kedy sa dozviete, že to vlastne nezáleží od pozície hviezd. Pôvodný zverokruh vypracovali starovekí Babylončania pred asi tritisíc rokmi. V podstate ide o zaznamenanie, cez ktoré súhvezdia sa Zem pohne počas jedného roku. Tých súhvezdí je v skutočnosti trinásť a niekedy sa prekrývajú, pri iných zostane Zem dlhšie alebo naopak iba veľmi krátko. Babylončania mali už v tom čase kalendár s dvanástimi mesiacmi a tak proste to trináste vyškrtli a zvyšné rozdelili po celý rok. Zaznamenali sa dátumy, ktoré ku týmto súhvezdiam patria a tak vznikol zverokruh, ako ho poznáme dnes. Toto všetko bola astronómia, ku ktorej jej retardovaná čarodejnícka sestra astrológia pridala vlastnosti ľudí narodených v rôznych znameniach a snažila sa zistiť, čo ich čaká v budúcnosti. Neexistuje žiaden dôkaz, že sa naozaj dá predpovedať pomocou hviezd, či vôbec určiť povahu človeka, ale obrovské množstvo ľudí horoskopom verí, dokonca aj dnes.

Naozaj sa skrýva v hviezdach naša budúcnosť a ovplyvňujú našu povahu? Alebo ide o obrovský placebo efekt a náhodu? Možno práve preto, lebo som očakávala, že na mňa bude môj popis sedieť, fungovalo to. A pretože neverím vo veštenie budúcnosti tak nečakám že sa horoskop vyplní. Nakoniec, všetky popisy znamení sú napísané dosť nekonkrétne a platia na množstvo ľudí. Asi máme všetci niečo z každého znamenia, len niektoré vlastnosti sú výraznejšie než tie druhé. To, že na mňa môj popis sedí môže byť úplná náhoda. Ale ako všetko, čo súvisí s náboženstvom či spiritualitou, fascinuje ma to, aj keď to beriem s rezervou. Neplánujem si začať čítať horoskopy ani si hľadať partnera bola znamenia. A čo vy?

O slobode a make-upe

7. srpna 2017 v 20:29 | Ivy Haven
Určite ste videli obrázky, ktoré kolujú po internete s porovnaním namaľovanej a nenamaľovanej ženy s textom "This is why I have trust issues." Niektorí považujú makeup za niečo falošné, za klamstvo. Na čo sa ženy obraňujú tým, že predsa môžu robiť čo chcú a práve v maľovaní si našli nejakú tú silu a radosť. Maľujú sa sami pre seba, nie preto, aby zaujali chlapov. Make-up vie dodať sebavedomie a istotu, nehovoriac o tom, že je zábava si ho nanášať. Nikdy by ma preto nenapadlo zosmiešňovať tých, ktorí ho nosia každý deň a prehlásiť, že sú nejakým spôsobom falošní.
Ale ak majú ženy právo nosiť make-up, prečo nemajú aj právo ho nenosiť?

Aj keď musia namaľované ženy strpieť narážky, nevyrovná sa to tým, ktoré dostávajú tie čo sa pre akýkoľvek dôvod proste nemaľujú. Nenamaľovaná žena príde ľudom čudná, hlavne ak je mladá a najmä ak má akné či nejakú "chybu krásy". Prečo si to proste nezakryje? Vyzerá ako nejaká lesana alebo čo. A popritom to vôbec nedáva zmysel. Vo svete, kde hovoríme že prirodzená krása je najlepšia a musíme sa začať mať radi takí, akí sme, zároveň zahanbujeme tých, ktorí nezapadajú do štandardu krásy, ktorý nám niekto umelo nastrčil.

Ľudia, ktorí ma otravujú

29. července 2017 v 17:00 | Ivy Haven
Väčšinu svojho času trávim zalezená doma, ale keď už raz vyjdem von, často stretnem niekoho, kto mi pripomenie, prečo nemám ľudí tak rada. Títo ľudia ma vedia vytočiť do nepríčetna, alebo mi proste nie sú sympatickí a vôbec im nerozumiem. Tak napríklad:

TÍ, KTORÍ KOMENTUJÚ PRIZNANIA TÍNEDŽEROV
Ja ani tak nemyslím ľudí, ktorí tam pridajú rádoby vtipný koment, aj keď aj tí môžu byť vážne otravní, hlavne ak ich komentár má asi toľko vtipu ako mor. Otravujú a istým spôsobom fascinujú ma tí, ktorí úplne vážne pod priznanie napíšu ich vlastný životný príbeh o tom, ako ich láska zradila a podobne. To je vážne smutné, ale prečo sa s tým chceš podeliť s celým svetom? Alebo, keď niekto hľadá náhodného človeka aby s ním šiel na Zemplínsku šíravu alebo párty alebo čo a niekto napíše: "Ja by som možno aj mohla, lol". Nechceš naozaj ísť von s niekým koho vôbec nepoznáš, nie? Viac uverím tomu, že chceš aby ti napísal a zistila si, čo za divného človeka to je. Nikto predsa nemôže tú stránku brať vážne.

TÍ, KTORÍ NEDOKÁŽU ODPOVEDAŤ NA NORMÁLNU OTÁZKU
Môj brat mi toto robí neustále a neskutočne ma to irituje. Kedykoľvek sa ho na niečo opýtam, nedokáže mi odpovedať. Ako napríklad:
JA: Kam ideš?
ON: Do mesta.
JA: A čo tam?
ON: Aby som robil veci, čo sa v meste bežne robia?
JA: A to je?
ON: No, niektorí idú nakupovať, iní plávať, stretnúť sa s kamošmi...
JA: A ty ideš robiť čo?
ON: No niečo čo sa robí v meste.
A potom zistím, že šiel do obchodu kúpiť rožky alebo niečo podobné. Niežeby ma nejako hrozne trápilo, čo robí môj brat, ale predsa mi môže odpovedať normálne a nie ma naťahovať.


, KTORÍ DOKÁŽU HOVORIŤ IBA O SEBE
Toto sú jedni z najotravnejších ľudí, akých poznám. Z času na čas napíšu na FB, povinne sa opýtajú ako sa máte, aby ste sa to museli opýtať aj vy a potom napíšu dlhý odstavec o tom, ako sa majú super, pretože ich život je perfektný, našli si lásku, práca ide super a tento víkend idú na wellness pobyt a jednu noc strávia pod holým nebom. Alebo naopak napíšu ako je momentálne všetko príšerné, rozišli sa s priateľom, ich šéf ich nenávidí a život je absolútne hrozný a oni uvažujú, či to má ešte zmysel. Ale len čo ich dostatočne utešíte alebo pochválite, odídu. Akýkoľvek rozhovor o vás zvrtnú zase na seba a pekne sa vyrozprávajú. Nikdy sa nezaujímajú o váš život a ak by ste ich niekedy naozaj potrebovali, stavte sa, že by zmizli. Pretože oni iba potrebujú niekoho, pred kým sa môžu ukázať alebo niekoho, kto ich bude utešovať, ale nechce sa im dávať do vás rovnakú energiu, ako vy do nich.

Najhoršie klišé v YA knihách #2 - Hlavná hrdinka

22. července 2017 v 14:29 | Ivy Haven
Ešte niekedy na začiatku tohto roka som napísala svoj prvý článkoch o klišé v YA, ktorá ma už celkom serú. Tam som sa zamerala najmä na vzťahy, ale bol to iba začiatok. Teraz sa chcem sústrediť na polovičku YA vzťahu - hlavnú hrdinku. Viem že je plno kníh kde je hlavná postava chalan, ale pre zjednoduchšenie to budem ignorovať.

1. Opisy v zrkadle.

Toto je viac štylistická chyba než chyba postavy. Kedy naposledy ste sa pozreli na svoj odraz v zrkadle a upriamili pozornosť na dlhé, gaštanovo hnedé vlasy ktoré sa jemne vlnili a siahali do polovice chrbta, ktoré ste zdedili po mame? Alebo sa sústredili na jasné zelené oči so škvrnami zlatej a striebornej, orámované hustými čiernymi mihalnicami, medzi ktorými je položený malý nos?


Opisy v zrkadle sú proste neoriginálny a trápny spôsob, ako čitateľovi opísať hlavnú postavu. Väčšina autorov YA sa to rozhodne na čitateľa hodiť priamo niekde na prvých stranách, kde spomenie farbu vlasov a očí, ktoré sú samozrejme najvýraznejšou charakteristikou. A najjednoduchšie ako to urobiť v rozprávaní prvej osoby je vtedy, keď sa náhodou pozrú na svoj odraz a pripomenú si, akej farby majú oči. Je to veľmi nerealistické a istým spôsobom vtipné. Existuje viac spôsobov ako opísať svoju postavu, v dialógu alebo pokojne aj vo vnútornom rozprávaní. Jeden zo spôsobov ako to urobiť je napríklad porovnaním. Keď si hlavná postava pri pohľade na svoju mamu povie, že sa na seba veľmi podobajú, pretože po nej zdedila jej hnedé vlasy, znie to omnoho prirodzenejšie.

Prečo by som nemohla byť youtuberkou

15. července 2017 v 15:00 | Ivy Haven
Akokoľvek čudne to znie, youtuber je už normálne povolanie a na svete je plno ľudí, ktorí sa natáčaním videí normálne živia. A niektorým sa to očividne aj vyplatí a tak je celkom logické, že to začína robiť tak veľa ľudí. Ja sama trávim na YouTube priveľa času a mám tam plno obľúbencov. Napriek tomu ma nikdy ani nenapadlo, že by som sama začala natáčať. Prečo?

I. Je to dosť náročné.

Čo milujem na blogovaní je to, že si môžem kedykoľvek sadnúť za notebook a začať písať článok. Je jedno či mám mastné vlasy a ešte som v pyžame, pretože to sa na článku nepozná. (Našťastie, pretože takto píšem väčšinu článkov.) Okrem toho môžem napísať iba polovicu článku a nechať ho v rozpísaných, napísať ho a obrázky do neho doplniť až neskôr a podobne.
YouTuber takúto možnosť vôbec nemá - celé video natočí naraz a ak sa mu niečo pri editovaní nepáči, nemôže to už zmeniť. A vôbec, natáčať znie strašne komplikovane. Musela by som sa vždy poľudštiť - nalíčiť sa, urobiť si vlasy a obliecť si niečo pekné, urobiť to ešte za svetla alebo rozložiť umelé osvetlenie, nastaviť si kameru a po tom, čo všetko natočím, to ešte celé zostrihať. Všetko to vybavenie je tiež fakt drahé, zatiaľ čo na blog potrebuje človek len internet a počítač.
Pri písaní blogu znamená editovanie prečítať si po sebe článok, upraviť všetky chyby a zmeniť niektoré vety, kým editovať video je niekoľko hodín sedenia pred programom a strihania celého videa, čo znie technicky aj časovo náročne. Teda nič pre mňa.

Je Fan-Fiction strata času?

5. března 2017 v 14:29 | Ivy Haven

Už dlhšie sa rieši, či má písanie Fan-Fiction nejaký zmysel a mnoho ľudí má na to veľmi odlišné názory. Nájde sa plno autorov, medzi nimi napríklad svetoznámy G. R. R. Martin, ktorý sú zásadne proti fanfikciám, dokonca nimi až opovrhujú či sa vyhrážajú súdom. Potom sú tu ale spisovatelia ako J. K. Rowlingová, ktorá im chápe a podporuje ich, kým nie to nie je smut, teda veľmi explicitná poviedka so sexuálnym charakterom. Napriek tomu nájdete plno diel na Hry o tróny aj potterovské porno a nemusíte ani veľmi dlho hľadať. Je to správne, alebo sa tým mladí fanúšikovia dopúšťajú niečoho nelegálneho? A má vôbec nejaký zmysel písať fanfikcie, alebo je to iba plytvanie časom?

Spomínaný G. R. R. Martin sa vyjadril, že spisovateľ si musí vymyslieť vlastné postavy a svet. Mnohým sa zdá, že písať o cudzích postavách naozaj je strata času a nádejného spisovateľa to nikam neposunie. Lepším sa môže stať iba vtedy, ak píše o niečom vlastnom. Teda, ja som nikdy nenapísala knihu, takže na to nemôžem byť práve expert, ale nesúhlasím s tým. Iste, ak chce človek naozaj napísať vlastné dielo, nemôže vydať fanfikciu (s výnimkou 50 odtieňov šedi, čo... je prípad sám o sebe). Ale fanfikcie a autorské diela sa vôbec nevylučujú a plno ľudí píše oboje. A nenechajte sa zmýliť, do dobre napísanej fanfikcie tiež ide veľa námahy. Dobrý autor sa naozaj snaží, aby boli postavy uveriteľné a nevybočovali z charakteru. Je to teda veľmi odlišné od písania vlastného diela, ale jednu vec to má spoločnú: človek si precvičuje vlastné písanie. Neexistuje iný spôsob ako sa stať dobrým spisovateľom než písať, a osobne si myslím, že fanfikciami si autor veľa precvičí a ak sa neskôr rozhodne napísať niečo vlastné, veľmi mu to pomôže.


Z pohľadu originálneho spisovateľa to ale musí vyzerať inak. Do knihy vložili obrovskú námahu a možno majú niektorí pocit, že im ich dielo kradnú. Nakoniec, nikto nepozná ich postavy a svet lepšie ako oni, ale ostatní ľudia vkladajú ich postavy do situácií, do ktorých by sa nikdy nemali dostať. A to ani nespomínam všetku tú nekvalitnú fanfikciu, z ktorej im musí behať mráz po chrbte. Asi to musí byť veľmi čudný pocit, no stále si myslím, že by sa mi to páčilo a lichotilo by mi, že moja práca niekoho inšpirovala a že niekto má moje postavy tak rád. Možno by mi to niekedy bolo nepríjemné, ale určite by som všetky fanfikcie neodsúdila.

Nakoniec, autori píšu fanfikciu pre ich vlastné potešenie, investujú svoj čas a námahu bez toho, aby za to mohli niečo dostať. Podľa mňa to, že existuje nejaká fanfikcia originálne dielo vôbec neohrozuje. Tí, čo ich píšu aj tí čo ich čítajú sú aj tak už všetci fanúšikovia originálneho diela a nestane sa teda, že by čítali iba fan-fiction. Je pravda, že niekedy je fanfikcia viac než nevhodná, existujú príbehy ktoré sú úplne nechutné, ale to všetko patrí ku spisovateľskej slobode. Rešpektujem, že niektorým autorom sa to nepáči, ale nemyslím si, že by proti tomu mali bojovať. A síce sama fanfikciu veľmi nepíšem, veľmi rada ju čítam a úplne ju podporujem.

Nočné mory pred spaním

2. března 2017 v 18:59 | Ivy Haven
Pár rokov dozadu som mala istý problém, o ktorom som nikdy nikomu nepovedala. To bolo odo mňa dosť blbé, keď nad tým teraz uvažujem, ale asi mi to bolo trápne priznať. Vo svojom veku som sa cítila pristará na takéto problémy, a radšej som trpela potichu. Popritom by mi asi nič nepomohlo viac než sa o tom môcť porozprávať.

Asi by som mala začať tým, že si málokedy pamätám svoje sny. Do detailov ich poznám iba v prípade, že som sa prebudila a šla opäť spať: aj vtedy si ich musím zapísať, inak ich rýchlo zabudnem. Normálne si nepamätám nič, maximálne tak nejaký malý detail či útržok (nedávno sa mi napríklad snívalo, že som kamarátka s Ruby Rose. Taký sen by som si rada pamätala celý.) Taktiež som nikdy nemala nejaký veľký strach ako dieťa, teda aspoň si nespomínam, že by som sa nejako strašne bála tmy alebo veľkých zvierat a podobne. Možno som na to zabudla. V tomto čase som si to uvedomila a bola som sama so sebou celkom spokojná, že som taká odvážna a podobne. Potom sa stalo toto.

Je to v skutočnosti taká hovadina. V jeden večer, viem že to bol utorok, som si na csfd.cz prehliadala filmy a nejako som narazila na jeden horor. Jeho myšlienka mi prišla strašne divná, bol to jeden z takých tých gore filmov, ale naozaj sa ma dotkla iba jedna recenzia. Neviem čo presne v nej bolo napísané, ale viem, že tam spomínali bezmocnosť. A z nejakého dôvodu, len čo som si to prečítala, prišlo mi trochu zle. Srdce mi kleslo do žalúdku alebo ako sa to hovorí, a odrazu mi bola zima. Išla som potom spať, ale nedokázala som to. Viem, že som bola v úplnej panike, presvedčená o tom, že ma tiež ide niekto mučiť, doslova som sa triasla. V istom momente sa mi muselo podariť zaspať, pretože ako som sa opäť zobudila, bolo neskoršie. Musela som mať nočné mory, pretože zakaždým som sa zobudila úplne zdesená, ale tým že som si svoje sny nepamätala, nevybavovala som si prečo. Celú noc som sa zobúdzala v úplnom terore. Príde mi to strašne divné, keď na to takto spomínam, pretože mi to príde ako blbosť. Takto sa zľaknúť kvôli blbému hororovému filmu, ktorý som ani len nevidela, iba si prečítala obsah? Nechápem prečo ma to tak zasiahlo, ale trvalo to celé veky. Na druhý deň som šla do školy, úplne nevyspatá, a nedokázala som na to prestať myslieť. Stále som zostávala presvedčená, že sa mi stane niečo zlé, ako som šla späť domov, ako som večerala. Myslela som si, že sa to nasledujúcu noc bude opakovať.

Najväčšie požierače môjho času

23. února 2017 v 17:00 | Ivy Haven
Ak ma čo i len trochu poznáte, viete, že nie som žiaden nováčik v umení prokrastinácie. Všetky svoje povinnosti odkladám až do momentu, kedy už nemôžem a som donútená niečo urobiť. Počula som plno teórií prečo tak veľa mladých ľudí prokrastinuje, jednou z nich napríklad to, že sa natoľko bojíme svojich povinností a neúspechu, až ich odkladáme. Ci s tým súhlasíte alebo viníte lenivosť, všetci sa z času na čas vyhýbame svojim povinnostiam a namiesto toho sa venujeme úplným kravinám. Toto sú tie moje.

YouTube.

YouTube je samozrejme veľmi populárny a čas na ňom zabíjame asi všetci. Je to jedna z prvých stránok, ktoré kontrolujem keď sa posadím za notebook. Idem na neho aj vtedy, kedy by som mala pracovať na domácej úlohe alebo niečom podobnom, a hlavne dobre zabíja nudu. Sledujem toľko youtuberov, až začína byť ťažké pozrieť si každé ich nové video, a mám zopár obľúbencov u ktorých si niektoré pokojne pozriem aj druhýkrát (po dlhšej dobe, samozrejme). Vlastne práve predtým než som začala písať tento článok som pozerala video od Jenny Marbles Things I Thought As A Kid a akokoľvek milujem písanie článkov, musela som sa ku nemu normálne donútiť. YouTube má nado mnou takú moc.

Ale jedna vec, ktorú asi nerobíme všetci je sledovanie walkthroughov na hry, ktoré si ani neplánujem kúpiť. Nikdy som nebola nejaká gamer girl a pokiaľ viem, za celý svoj život som vlastnila iba dve hry: nejakú Barbie módna prehliadka keď som mala tak sedem a Eragona, ktorý mi už bohužiaľ nejde. Ale rada pozerám niektoré hry kvôli im príbehom. Asi pred rokom som sa nejakým zvláštnym spôsobom dostala na stránku, kde sa dajú kupovať hry a tiež ich skúšobné verzie, a niektoré z nich som si stiahla a potom ma strašne hnevalo, že som nevedela ako sa tá hra skončí. Ale samozrejme kupovať sa mi ju nechcelo, lebo sa mi nechcelo míňať vlastné peniaze. Potom ma napadla tá úžasná myšlienka pozrieť si nejaký walkthrough. Je mi jasné, že naozaj hrať hru by bola úplne iná skúsenosť, ale ako niekto kto si viac potrpí na príbeh mi to celkom vyhovuje. Samozrejme, nie som schopná si pozrieť celú hru za jeden večer, ale pohodlne nimi zabíjam čas aj pár týždňov a celkom ma to baví.

ShameShack.

Ak máte tumblr a nesledujete iba obrázkové aesthetic blogy, viete, že tá stránka je peklo na zemi. V momente, kedy sa ku človeku čo i len dostanú tie feministické SJW hádky a debaty, nemôže uniknúť. Je to čarovné miesto, kde sa stretávajú fandomy aj politický aktivizmus vo veľmi divný, ale vtipný mix. A dá sa tam nájsť veľa dobrého a človeku sa otvorí pohľad na množstvo problémov, nad ktorými sa ani len nezamýšľal, no je tam plno vecí z ktorých je mu zle. Ako napríklad fanfiction na skutočných vrahov, ktorých niektorí uctievajú, cez neonacistov so záľubou v MLP až ku feministkám, ktoré to už fakt prehnali. A na všetko toto je tu ShameShack, donedáva The Cringe Channel, tumblr ktorý zbiera všetko to, čo sa dá popísať iba slovom cringe.


Pozor: je to strašná kravina. A taktiež čím viac času tam strávite, tým viac sa vám zhorší mienka o ľudstve samotnom. Počas niekoľkých mesiacov (!) sa mi dokonca podarilo dostať sa na poslednú stránku - práve teraz je to číslo 919! Už nie som človek, akým som bývala, ale prázdna škrupka. Tiež mám očividne priveľa času ktorý by som mohla investovať do lepších vecí.

Knižné priania na rok 2017

2. února 2017 v 17:00 | Ivy Haven
Pred pár týždňami som si konečne založila profil na Goodreads. Viem, trvalo mi to, ale ja som tušila, že to bude problém! Takto sa mi totiž otvoril zoznam a zoznam zaujímavých kníh ktoré chcem, a netuším čo s tým mám robiť. Nie je možné, aby som si ihneď kúpila každú knihu ktorá ma zaujme! Našťastie, na tieto veci je tam práve Want-To-Read zoznam, a práve z neho som si vytiahla pár kníh, ktoré ma veľmi zaujali a rada by som si ich prečítala.


Táto kniha vyzerá byť na takú... temnú YA? Ak sa to tak dá popísať? Mohla by som preložiť obsah z angličtiny ale myslím, že jednoduchšie bude, ak ho prerozprávam. Je to príbeh súrodencov Lady a Radua, detí Vlada Drakulu, ktorých sa chcel zbaviť. Lady preto, lebo síce je brutálna beštia, ale je to dievča a nemá pre ňu využitie, a Radua preto, lebo je priveľmi slabý a jemný na to, aby sa z neho stal bojovník a nástupca. Spoločne žijú na tureckom dvore, kde to Lada nenávidí a chce pomstu. Tam stretnú sultánovho syna Mehmeda, ktorý predstavuje Vladovho najväčšieho nepriateľa. Z tých recenzií, čo som si prečítala by malo ísť o vážne brutálny príbeh boja o prežitie, Lada bojuje s každým, s kým môže a je to taká drsná nezávislá hrdinka bez nejakej morálky. To ma na tom vážne zaujalo, pretože väčšina podobných hrdiniek sa síce tvária, že sú nezávislé a silné bojovníčky, ale v skutočnosti viac nariekajú než bojujú. Už dlhšie som hľadala nejakú antihrdinskú hlavnú postavu ktorá sa stará iba sama o seba a dúfam, že ju nájdem v Lade. Okrem toho by tam mal byť trochu ľúbostný trojuholník, čo osobne nemám rada, ale s trochou zmeny - do Mehmeda sa zamiluje nielen Lada, ale aj Radu. Na to som tiež vážne zvedavá a nemôžem sa dočkať, kedy prídem domov a budem si túto knihu môcť objednať.



Pri tejto knihe si nie som úplne istá, či nebudem ľutovať že si ju prečítam, pretože znie ako typická YA fantasy kniha. Hlavná postava sa volá Britta Flannery, rada strieľa z luku a loví zvieratá a po smrti jej otca prišla o jej domov aj o akúkoľvek istotu akú mala, takže utečie do lesa. Nájdu ju tam a obvinia z pytliačstva, za ktoré by ju mali popraviť. Kráľ s ňou ale urobí dohodu, že jej dá slobodu ak nájde vraha jej otca. Ten ale nie je nikto iný než jej bývalá láska Cohen. Znie to ako celkom klišé a trochu sa obávam, že presne to to aj bude, ale podľa mňa má nádej byť skvelá. Aj recenzie na Goodreads sú celkom miešané, takže som vážne zvedavá a chcem ju posúdiť sama. Najviac ma na nej zaujal ten svet, to prostredie obrovského lesa a lovu, a trochu mi to pripomína Robina Hooda. Síce je jasné, že medzi Brittou a Cohenom bude nejaká tá romanca, dúfam že bude dobre premyslená a že nebude hlavnou myšlienkou celej knihy. Britta mi tiež z popisu príde ako typická YA ženská postava, teda že strieľa z luku, pobehuje po lese a musí sa starať sama o seba, ako nejaká fantasy Katniss. A samozrejme, že je tam nejaký atraktívny chalan s ktorým majú spoločnú minulosť a do ktorého sa zamiluje. Ale nápad s lovom vraha jej otca, ktorým by mal byť práve Cohen mi príde veľmi zaujímavý a som zvedavá, ako sa to vyrieši. Naozaj dúfam, že sa autorka vyhne trápnym klišé a napíše niečo originálne. S takou prekrásnou obálkou by tej knihy bola fakt škoda.

Najhoršie klišé v YA knihách #1 - Vzťahy

19. ledna 2017 v 17:00 | Ivy Haven
Chcela som napísať článok o klišé v YA knihách tak všeobecne, ale potom som si uvedomila, ako veľa ich je. Teraz sa teda budem zaoberať iba tými otravnými klišé, ktoré sa týkajú vzťahov, teda najmä tých romantických, ale trochu aj kamarátskych a rodinných. Ešte predtým než sa do toho pustíme by som chcela povedať, že klišé je otravné iba vtedy, ak je zle napísané. Plno týchto vecí o ktorých budem písať sú v knihách, kde mi vôbec nevadia, pretože sú nejakým spôsobom iné, postavy sú zaujímavé a podobne. Bohužiaľ, to nie je vždy ten prípad.

1. Láska na prvý pohľad

Myslím že tento som spomenula už vo svojej recenzii na knihu So kalt wie Eis, so klar wie Glas. Spomeniem ho ešte raz, lebo ma veľmi otravuje. V tomto klišé sa hrdinka a jej milovaný do seba zamilujú po tom, čo sa po prvýkrát uvideli. Namiesto toho aby sa predtým začali trochu rozprávať, išli na rande alebo, ja neviem, trochu sa aj spoznali sa tvária, že sa milujú tak deň po prvom ahoj. Je to neuveriteľne časté, v takmer každej knihe čítam o tom, ako hlavná hrdinka stretla nejakého fajn chalana, na ich druhom stretnutí sa pobozkajú a odrazu sa milujú, ich život sa zmenil a čo takto spolu utiecť. To by všetko bolo v pohode, keby išlo o obyčajný crush, ibaže autori nás chcú skalopevne presvedčiť, že ide o skutočnú, nadpozemskú lásku ktorá prekoná všetky prekážky a je silnejšia než celý svet. Namiesto toho by mohli písať o tom, ako sa postavy naozaj spoznávajú, zbližujú a ich city sa pomaly prehlbujú. Potom by som plno párov z kníh aj mala trochu rada, zatiaľ čo väčšinou ma iba otravujú.

SILENT NIGHT!

25. prosince 2016 v 0:00 | Ivy Haven
Vianoce sú tu! Možno si cez vianočnú večeru budete púšťať Tichú noc, tak čo takto pustiť túto verziu? Chytila ma za srdce. Táto pieseň je naozaj každou sekundou lepšia a lepšia.
Mat Mullholland vám zahrá Tichú noc, no nepotrebuje na to slová. Určite to vydržte aspoň do prvej minúty, potom to bude ešte lepšie.

Prajem vám krásne vianočné sviatky!

Najhoršie vianočné pesničky

22. prosince 2016 v 17:00 | Ivy Haven
Aby som pokračovala vo vianočnej tématike, pripravila som si pre vás tie najkrajšie zvuky Vianoc, aké kedy budete počuť. Naozaj dúfam, že ich cez tieto sviatky vianočné oceníte a podelíte sa o ne s celou vašou rodinou.

6. ARROGANT WORMS - SANTA'S GONNA KICK YOUR ASS

Pieseň ktorá vás naozaj dostane do vianočnej nálady. Bez nej to proste nie je ono.

Ako byť na Vianoce festive af

15. prosince 2016 v 17:00 | Ivy Haven
Viete, je 15. december, Vianoce sú takmer tu, vy zháňate darčeky, youtuberky natáčajú vlogmas a beaty gurus zase DIY vianočné dekorácie a make-up tutoriály. Obchody sú plné predvianočných zliav a obesených Santov. Ale niekedy človek potrebuje ešte trochu viac nakopnúť, aby sa naozaj dostal do tej správnej sviatočnej nálady. Ako na to?

Prvý úplne že must-have je vianočný sveter. Nikdy nepodceňujte hodnotu vianočného svetra. Minulé Vianoce mi moja mama našla v Tescu taký jasne červený, huňatý, s obrázkom jeleňa a dala mi ho ako darček. Vlastne ho kúpila sama sebe, lebo so susedmi organizovali vianočnú párty a chcela si ho tam vziať, ale nechcela si ho špeciálne kúpiť len tak pre seba, takže som ho dostala a potom si ho hned požičala. Otec sa nám samozrejme vysmial, že si to človek oblečie iba raz v živote a potom bude naveky smutne ležať na spodku skrine, ale nakoniec to tak vôbec nebolo. Krátko po Vianociach som nachladla a začala mi byť príšerná zima, takže som v ňom chodila spávať. Tento sveter mi zachránil život a vy nikdy neviete, či ho nezachráni aj vám, alebo vašej babičke alebo tej osobe ktorej neviete čo darovať.
A samozrejme, čo iné by ste si chceli obliecť na štedrovečernú večeru (to nemôže byť skutočné slovné spojenie)? To vedia aj návrhári a preto každý rok svetoznáme značky prichádzajú s kolekciou vianočných svetrov. Nemôže to byť trápne a neštýlové, ak je to Dolce & Gabbana a stojí to pár stoviek, nie? Vlastne, podľa tejto stránky stojí vianočný sveter od Ralph Lauren 1,500 dolárov. A údajne vyzeral takto:
Neviem ako vy, ale podľa mňa je toto stelesnenie vianočných sviatkov. A čo iné sa hodí ku značkovému vianočnému svetru za 1 500 dolárov než santovská čiapka z Tesca či tie papierové korunky, ktoré vyskočia Angličanom z christmas crackers? Potom nasleduje samozrejme make-up. Možnože na sviatky nenosíte žiaden, alebo sa radšej riadite tými easy simple glam christmas look tutoriálmi, ale ak chceme byť festive as fuck, musíme byť naozaj FESTIVE AS FUCKa ísť do toho naplno. Glam budú mať všetci, my chceme niečo o level vyššie, ako drag queen. Ja osobne sa tieto Vianoce plánujem riadiť videom od beauty youtubera Jamesa Charlesa (možno ho poznáte ako prvého muža, ktorý sa stal tvárou Covergirl, je inak vážne talentovaný):

Pasívne agresívne darčeky

8. prosince 2016 v 18:19 | Ivy Haven
Vianoce sú o darčekoch a o čase stráveným spoločne s blízkymi. Ale čo robiť, keď nemáte nápady na darčeky a vaši blízki vás neskutočne serú? Ignorovať ich? Vôbec neprísť na sviatky domov? Hocičo iné, čo by urobil vyspelý človek? A čo takto... darovať im pasívne agresívny darček? Ak ste človek, ktorý nenávidí priamu konfrontáciu, takto im jemne naznačíte, čo vám na nich vadí bez toho, aby ste urobili na sviatky dusno. A niekedy im ani len nedôjde, že ich urážate!

Kľúč ku správne pasívne agresívnemu darčeku je v diskrétnosti. Ak svojmu homofobickému strýkovi darujete autografiu Tylera Oakleyho, o pasívnosti sa nedá hovoriť. Chcete nájsť niečo, čo musia prijať a nezainteresovanému človeku by sa to zdalo ako milý, nevšedný darček. Musia byť donútení pekne poďakovať a prijať ho, ale s vedomím, že ho buď vyhodia alebo bude roky skrytý v knižnici, kde ho nikto nikdy neuvidí. Tiež na nich nechcete minúť priveľa peňazí, ale zase darovať im niečo naozaj lacné môže byť dôvodom na poriadnu hádku. A hádka je práve to, čomu sa chcete na Vianoce vyhnúť, lebo konfrontácia je priveľmi desivá. To je predsa dôvod, prečo kupujete darček nenávidenému členovi rodiny ktorého vidíte iba raz do roka, ale viete, že ak to neurobíte, pohneváte si nielen jeho, ale aj babičku, pratetu a vlastnú mamu. Takže aké sú najjednoduchšie pasívne agresívne darčeky?


Vareška pre tú špeciálnu osobu, ktorá sa vždy mieša do vašich záležitostí.
Kuchárka pre toho, kto stále očakáva že im niečo navaríte a nikdy to sám neskúsi.
Sada lakov na nechty pre niekoho, kto si ich obhrýza a vyzerá to odporne.
Bábiku v životnej veľkosti pre rodičov, ktorí sa vás stále pýtajú kedy im prinesiete prvé vnúča.
Vankúš v podobe ramena pre niekoho, kto sa stále sťažuje, že je single.
Poukážku do telocvične... Vy viete pre koho. Tento by ma úprimne dorazil.
Zarámovaný obrázok ich tváre keď už sa tak veľmi zbožňujú.
Kredit do mobilu lebo vám nikdy sami od seba nezavolajú.
Podložku na stoličku lebo vkuse sedia na zadku namiesto toho, aby vám pomohli.
Čistiace prostriedky ich možno inšpirujú k upratovaniu za sebou!
Štetku do záchodu lebo doteraz nevedeli že tam je / sú štetka a neviete ako inak to povedať.
Metlu, aby si mali čím pozametať pred vlastným prahom.
Rohožku, lebo neustále šlapú po vašich snoch.
Slúchadlá, pretože vkuse púšťahujú hudbu na plné pecky.
Lepiaca páska pre niekoho, kto potrebuje držať hubu / dať si konečne svoj život dokopy.
Hrnček v tvare záchodu, pretože ak hovoria hovadiny, môžu ich aj piť.
Kalendár pre tých, ktorých názory sú ako z 19. storočia.

To boli všetky nápady na pasívne agresívne darčeky aké mám, ale všetci vieme, že ich treba ešte viac. Podeľte sa o svoje vlastné skúsenosti s podobnými darčekmi. Darovali alebo dostali ste už podobný darček? Aký by ste nikdy v živote nechceli dostať? Poprípade ako dokážete riešiť konflikty normálnym spôsobom a priamo do očí a nie skrývať sa za pasívne agresívnymi darčekmi ako iní ľudia? Naozaj, potrebujem tipy.

Severus Snape si nezaslúži vašu ľútosť

1. prosince 2016 v 17:00 | Ivy Haven
Harry Potter je jedna z mojich najobľúbenejších knižných sérií vôbec. Koho nie, že? A za sedem kníh a osem filmov nám priniesol neuveriteľné množstvo krásnych citátov a myšlienok, čo podľa mňa jeden z dôvodov, prečo je tak populárny. No a práve jeden z nich je veľmi slávny citát z rozhovoru Dumbledora a Snapea: "After all this time?" "Always." Teraz sa zahrám na nevychovaného človeka a budem proste predstierať, že všetci vieme o čo sa jedná a aká bola teda situácia so Severusom a Lily a podobne, aby som mohla byť ešte horšia a povedať, prečo si myslím, že veľa fanúšikov podľa mňa vymazalo všetko, čo na ňom bolo zaujímavé, a nahradilo to niečím, čo si Snape nezaslúži.

Nie je nič nové že fanúšikovia si vždy zoberú jednu zlú postavu a pretvoria ju na v skutočnosti dobráckeho mučeníka ignorujúc všetky zlé veci čo urobil, lebo jeho sarkazmus je vtipný a stali sa mu v živote veľmi zlé veci. A týmto článkom sa vôbec nesnažím povedať, že Snape je najhorší vôbec a nikto ho nemôže mať rád!!!! lebo to by som si sama protirečila. Ja mám totiž Severusa Snapea veľmi rada, pretože je neskutočne zaujímavý. Na Snapeovi mi ide práve o to, aký zlý, ale komplexný človek bol a je mi tak ľúto, že niektorí to úplne prehliadajú a namiesto toho z neho robia niekoho dobrého a ospravedlňujú všetky jeho činy. Pre mňa sú mučeníci nudní a omnoho radšej mám práve tých záporákov, ktorí mali na konci také to malé obrátenie. Tie ale samozrejme nič nemenia na tom, aký odporný bol po väčšinu jeho života.


Moje tri najobľúbenejšie beauty youtuberky

25. listopadu 2016 v 17:00 | Ivy Haven
Ako som písala slovo youtuberky trochu ma zabolelo srdiečko, pretože naozaj netuším ako sa to píše správne. Rozhodol už o tom niekto? Nájdem o tom článok na Jazykovej poradni?

Youtuberiek, ktoré natáčajú videá o kráse, kozmetike a podobných veciach je obrovské množstvo a niekedy je ťažké vybrať si z nich len niektoré. Väčšinou veľmi neriešim ktorá to je, kým sa mi jej video páči. Za ten čas, čo YouTube sledujem, som ale našla pár, ku ktorým sa vždy vraciam, lebo viem, že ma nesklamú. Z nich som vybrala tri, ktoré mám rada najviac a dokonca ich aj sledujem. Na YouTube, na Snapchate, na hocičom, lebo ma baví nielenže ich make-up, ale aj ich osobnosť.

1. GLAM & GORE


Je zložité ich nejako očíslovať, lebo každá robí trochu odlišné líčenie, ale Mykie si to podľa zaslúži práve pre jej humor. Je nielenže sympatická, ale aj vtipná, a z obyčajného videa na linky dokáže urobiť niečo fakt zábavné. Inak má aj perfektné vlasy, vystriedala množstvo farieb a svoje obočie si maľuje podľa farby jej vlasov či parochne, lebo jej prirodzené je neuveriteľne biele. Aj jej povaha mi proste úplne sadla, nehovoriac o tom, akú skvelú má techniku, či už ide o Glam, alebo o Gore, teda FX make-up. Ak by ste nevedeli, to je taký ten profesionálny, maskérsky make-up hraničiaci so špeciálnymi efektami, s množstvom latexu a kde tu aj umelej krvi. To je niečo, čo ja samozrejme nerobím, ale aj tak to rada sledujem, lebo je to niečo neskutočné. Pozrite sa na to sami:

WISHLIST #1

17. listopadu 2016 v 17:00 | Ivy Haven
1. Tumblr mikiny. Najviac by som chcela tú s nápisom Sorry I'm late, I didn't want to come, pretože to sú moje pocity každé ráno 90% času a je pekné to aj nejak dať najavo. To zelené samozrejme nie je mikina, ale košeľa, ale to je jedno, účel to plní.

2. Halloween tričká. Dobre, Halloween bol už pred dvoma týždňami, kľudni sa Ivy, ale ja mám vážne podozrenie, že väčšinu vecí z halloweenskej kolekcie H&M by som dokázala nosiť úplne bežne. Najmä to tričko s dierou vpredu ktorá akože má byť ústa je tak trochu moje aesthetic a mám normálnu chuť si ho zobrať a kúpiť. Len by bolo možno trochu ťažké ustrážiť si výstrih.

3. Klobúky. Jeden správny čierny veľký klobúk už vlastním a úplne ho milujem a vôbec by mi nevadilo mať aj nejaký ešte väčší klobúk, alebo v inej farbe - ideálne tmavej červenej alebo šedej alebo nejakej podobnej. No momentálne zažívam väčší problém: potrebujem čapicu. Ideálne nejakú beanie. Moja vysnívaná beanie čiapka je v čiernej alebo šedej, nemá žiadne vzory ani nápisy, nie je pletená očkami (vážne neviem ako to popísať) ale je hladká a pohybuje sa v cene 10 frankov a dolu. Asi mám priveľké očakávania, lebo ak aj nájdem podobnú čiapku, stojí 25 frankov najmenej. Nerobím si srandu, nedávno som videla úplne obyčajnú jednofarebnú čiapku za 40 debilných frankov, čo ma tak trochu naštvalo. Každopádne, môj lov pokračuje a ja sa nevzdávam.


4. Rukavice. Zima prichádza a mňa zaskočila akosi nepripravenú a zistila som, že rukavice so sebou vlastne nemám. Je to smutné, je to divné a absolútne nezáživné na wishliste, ale takto to proste cítim a najmä, takto to cítia moje smutné, suché, mŕznuce ruky.

5. Paletka očných tieňov. Tak toto je totálne od veci ale môjmu srdiečku by sa veľmi páčilo mať doma nejakú peknú, high-end paletku. Momentálne ak si dávam nejaké tieňe tak sú z malej paletky od wet n wild The Naked Truth, ktorá ma stála okolo 4 frankov a fakt sa mi páči. Ale všetky tie produkty od Urban Decay a podobne vyzerajú tak dobre... Ja len nie som ochotná dávať 30 eur za očné tiene. Našla som si ale celkom vhodnú alternatívu, paletky od Sleeku. Na internete ich predávajú za asi 11 eur, čo naozaj nie je zlé. Najviac sa mi páčia Sunset, Garden of Eden, Storm či Au Naturel. Z tých naozaj drahých ma zaujala zelená The Nubian eye shadow, nepohrdla by som ani bronzovou a hlavne burgundy paletkou od Kyliecosmetics, Shade + Light Eye Contour Palette od Kat Von D či Nude' tude od TheBalm.

6. Farebné očné linky. Linky sú mojou láskou, robím si ich v podstate každé ráno a určite sa mi to ešte neomrzelo, ale veľmi ma zaujali linky farebné, najmä v zlatej, striebornej či fialovej farbe. Jasné, robiť si dve linky je ešte ťažšie než jednu, ale podľa mňa by taká tenšia zlatá linka nad čiernou vyzerala super, ako také jednoduchšie, ale napriek tomu zaujímavé líčenie niekam von.

7. Tekutý rúž. Nejaké už vlastním a mám ich o dosť radšej než obyčajný rúž. Ja som strašne lenivý človek a mojím snom je si ráno urobiť make-up a potom sa o neho nemusieť starať po zvyšok dňa a prísť zo školy a vyzerať skvele a nie lesklo, s rozdrobeným rúžom a stečenými tieňami. Preto mám tak rada tekuté rúže. Veľmi rada by som opäť mala nejaký značkový - zachovám sa ako obrovská basic bitch a poviem, že by som veľmi rada vyskúšala Kylie Cosmetics Lip Kit, lebo vo svojej dušičke ukrývam maličkú basic bitch ktorá má rada pumpkin spice latté a beanie čiapky. Najviac sa mi páčia odtiene Leo, Spice, True Brown K, Kourt K a tiež Dead of Knight. Ak by som si ale mala vybrať naozaj jeden tekutý rúž, do ktorého zainvestujem, bol by v nejakej jednoduchej, nude farbe, aby som ho naozaj vynosila.

Ako správne jesť slimáky

3. listopadu 2016 v 17:00 | Ivy Haven
Jedna z vecí, ktorú som si tak nedávno uvedomila je, že veľmi rada skúšam nové jedlá. Môj otec mi povie, že na večeru pripravil jelenie ragú vo vínovej omáčke s brusnicami a ja som z toho úplne nadšená, aj keď je to vlastne iba mäso. Ale niečo na špeciálnych jedlách ma proste baví, ako keď som na dovolenke mohla ochutnať libanonské jedlo či slimáky.

Pre vysvetlenie, môj ujo a teta vlastnia reštauráciu a často pripravujú akési tématické večery, ako napríklad Slovenský večer, kedy môžete ochutnať naozaj typické slovenské jedlá. Pred nedávnom urobili teda Francúzsky večer a krstný mi povedal, že mi tam dajú slimáky, na čo som zareagovala: "To fakt? To je super, to som vždy chcela skúsiť!" Nie úplne odpoveď, ktorú očakával, každopádne nijak sa mi to nesnažil vyhovoriť a slimáky som si naozaj objednala.

Ešte predtým než došli som si ako správny tínedžer 21. storočia vygooglila ako sa teda jedia. Rada by som sa podelila o túto skúsenosť.

Je to veľmi jednoduché. Podľa správnosti vám donesú šesť slimákov už v ulitách, ktoré inak vyzerajú úplne rovnako ako bežné slimáky aké nájdete na záhrade. Sú uložené na špeciálnom tanieri s priehlbinami, v ktorých ležia, a pokryté akýmsi cesnakovo-bylinkovým maslom, ktoré im vlastne dodáva chuť. Mali by ste ku nim dostať dlhú, ale úzku vidličku s troma hrotmi a môžu vám priniesť aj špeciálne kovové kliešte. Ak ich máte, chytíte s nimi ulitu, do nej strčíte vidličku a napichnete na ňu slimáka. Ak vám ich nedonesú, slimáka si chytíte do vreckovky, ale tiež ho vyberiete von vidličkou.


V mojej situácii sa vyskytol menší problém. Slimáky boli naservírované tak ako mali byť, ale doniesli mi úplne obyčajnú dezertovú vidličku, ktorou sa do ulity proste nedalo dostať. Pokúsili sa to vyriešiť tým, že mi doniesli aj kávovú lyžičku, ktorá bola ale tiež priveľká. Nakoniec som teda musela ulitu lyžičkou zlomiť a až potom som mohla vybrať slimáka, čo by sa v slušnej francúzskej reštaurácii nemalo. Hlavne preto, lebo to urobilo strašný neporiadok. Nakoniec je vlastne dobre, že som si tie slimáky objednala, lebo takto mohli zistiť, že na ne nie sú dobre pripravení. Našťastie okrem mňa si ich objednal iba jeden človek, takže z toho nebol žiaden problém. Potom sa moji krstní dozvedeli, že im dodali zlé slimáky, pretože mali z ulity rovno trčať trochu von. Myslím, že teraz ich úplne stiahli z menu.

Čo sa týka ku chuti slimákov, vôbec nie sú zlé. Aby som bola úprimná, chutia ako nejaká morská príšera. Ak ste jedli niekedy ustrice, chutia podobne, len sú viac gumené. Príchuť im totiž dodáva práve to cesnakové maslo, ktoré bolo inak vynikajúce. Celkovo môžem povedať, že boli skvelé, len keby som nemala taký problém sa ku nim vôbec dostať. Určite by som si ich ešte niekedy objednala, ak budem mať príležitosť - a dúfam, že potom to prebehne bez nejakých komplikácií. Nakoniec to vôbec nebolo desivé ani nechutné.

To by bolo odo mňa na dnes všetko. Budem rada, ak mi napíšete váš názor na slimáky a podobné netradičné jedlá. Skúsili by ste ich? Máte skôr pred nimi rešpekt? Absolútne sa vám hnusia? Máte nejaký nechutný príbeh spojený s jedlom? Napíšte mi to a pobavíme sa na ňom spoločne.

Halloweenske kostýmy pre najväčších prokrastinátorov

27. října 2016 v 17:00 | Ivy Haven
Ak ste aspoň trochu ako ja, čo dúfam, že nie, všetko odkladáte na poslednú chvíľu. To ste asi urobili aj teraz a práve v strese hľadáte hocičo, čo by ste mohli použiť. A ja mám pre vás niekoľko nápadov.

Kúzlo jednoduchých kostýmov spočíva v makeupe a pri väčšine týchto outfitov si na seba môžete dať hocičo, väčšinou celkom čierne oblečenie a bude to fungovať. Neviem ako dobrí ste v makeupe, ale nemyslím si, že tieto veci sú nejako ťažké. Taktiež, tieto kostýmy by ste si mali prispôsobiť podľa seba, sú to doslova iba nápady a nejaké myšlienky, nie návod.

PANDA

Toto je jeden z kostýmov, v ktorom naozaj ide iba o makeup. Je to jednoduché, je to taktiež akože rozkošné a vhodné ak idete na nejakú milú detskú halloweensku oslavu a nie drsný večer strachu. Poprípade idete na drsný večer strachu, ale chcete byť za milého a zlatého človeka.
Toto líčenie bude v podstate rovnaké ako keby ste šli v piatok večer do nejakého nechutného podniku kam chodia iba metalisti a chceli ste zapadnúť a tiež ste tam strávili celú noc a vaše líčenie sa úplne zliezlo po celej tvári. Takže nič ťažké! Najprv potrebujete nejaký svetlý podklad. Ak už ste sa narodili so svetlou pokožkou, máte hotovo. Ak si stále nedokážete vybrať make-up podľa odstieňa vašej pleti a vyberáte si svetlejší a potom vyzeráte fakt divne ale zatiaľ vás na to ešte nikto neupozornil (ehm, ja), použite to. Ak máte po ruke nejakú bielu farbu na tvár, biely dobre pigmentovaný púder, biely očný tieň alebo biele vodovky alebo hocičočo, zmiešajte to s tým. Prekryte úplne všetko, obočie, pery, naozaj sa snažíme o výzor, akoby sme práve ponorili hlavu do kokaínu.
Na oči môžete použiť čierny očný tieň, čiernu linku či opäť akúkoľvek čiernu farbu akú máte po ruke. Samozrejme, ak nemáte nejaký veľmi značkový očný tieň a nevadí vám veľa z neho minúť, pravdepodobne budete mať niečo, čo je veľmi slabo pigmentované. Určite produktom nešetrite a nanášajte pokojne pár vrstiev. Taktiež, na druhý deň budete mať asi plno akné, iba také malé varovanie. Tým čo máte teda urobte veľký kruh okolo očí, vyplňte ho a hotovo!
Potom by ste si mali zafarbiť špičku nosa, urobiť malú čiarku ku perám a tie samotné premeniť na obrovské ústa pandy. Veľmi jednoduché.
Pri oblečení máte veľa možností. Najjednoduchšie je proste obliecť sa úplne do čierna. Ak sa cítite šikovne, môžete si skúsiť urobiť malé pandie ušká, možno z čierneho papiera nalepeného na kartone pripevneného na nejakú čelenku. Opäť, ide hlavne o vašu fantáziu a čo dokážete vymyslieť a urobiť.

Tie najväčšie facebookové hriechy

20. října 2016 v 21:00 | Ivy Haven
Posledný týždeň som strávila viac času na Facebooku ako obyčajne (lebo som sa nudila, lebo net mi fungoval iba doobeda kedy nikto nebol online) a zistila som, prečo to tam nemám rada. Očividne si súrne musím premazať priateľov. Ako som totiž niekoľkokrát do dňa aktualizovala stránku, všimla som si, že niektorí pridávajú v podstate to isté. Neustále. A čo je najhoršie, sú to tie najväčšie blbosti. Aké sú teda podľa mňa tí najhorší priatelia na Facebooku?

Ten prehnane náboženský

Neviem ako ani za čo som si toto zaslúžila, ale stalo sa to. Snaží sa ma Ježiš pokúšať? Chce ma vrátiť na správnu, svetlú cestu? Nie, to iba stránky začali využívať aj náboženstvo na to, aby si nahnali lajky. Z nejakého dôvodu im na to ľudia skáču a poctivo lajkujú obrázky ako: Like for Jesus... Ignore for SATAN!!!. Vidia obrázok so slovami Ak toto zdieľaš a napíšeš Amen, Boh ťa požehná! alebo obrázok nejakého smutného dieťaťa s rakovinu a k tomu Jeden like = jedna modlitba. Je to otravné, nechutné, ale niektoré z nich sú fakt vtipné. Raz som videla jeden, kedy mal človek zdieľať pre Boha a ignorovať pre Satana a vrastený necht na palci. Jediná škoda, že som si ho neuložila. Zabudla som to cez ten smiech.

Napíšte "prokrastinácia" pre dlhý čas od posledného článku, ignorujte pre Ivy a jej rádoby vtipné popisy obrázkov (1 komentár = 1 modlitba)

Ten depkár, ktorý strašne trpí

Tieto sú asi moje obľúbené a masochisticky si ich sama vyhľadávam, pretože väčšina z nich sú proste zlato. Nikde inde než na depkárskych stránkach človek nenájde tak úbohé vety, až sú vtipné. Nebudem hnusná a nenapíšem, že ich lajkujú dievčatá, ktoré sa práve rozišli s priateľom a pohádali s kamoškou a tak teraz majú strašne ťažké depresie, pretože úprimne, myslím si že depresie môžu postihnúť kohokoľvek a tiež, že sa všetci vyrovnávame s problémami inak. Ale tie obrázky dorezaných končatín ma vždy celkom naserú a nechápem, prečo by to niekto lajkoval. Môj úplne obľúbený depresívny obrázok inak neviem nájsť, ale pamätám si, čo na ňom bolo. Čiernobiela (ako inak) fotka oka a k tomu: -Máš pekné oči... -Ďakujem, každý večer si ich umývam. -A čím? -Slzami... Toto ma úprimne rozosmialo ako máločo.

Čo najhoršie sa môže stať... v hromadnej doprave?

22. září 2016 v 15:59 | Ivy Haven
Ak ste len trochu ako ja, čo dúfam že nie ste, veľa inak úplne bežných vecí vám robí problémy. Najmä ak tieto veci obsahujú množstvo ľudí a neznáme miesta. Jednou z takýchto nepríjemných situácií je napríklad hromadná doprava. Mnohí si pomyslia: čo je zlé na takom MHD-čku? Čo také najhoršie sa tam môže stať? A to je výborná otázka. Naozaj, čo najhoršie sa môže stať v hromadnej doprave?

1. Nemáš si kam sadnúť ani kde dýchať. Taký autobus uprostred špičky je ako konzerva plná sardiniek, ak by tie sardinky zapáchali potom. Najmä v lete človek musí uvažovať, či sú deodoranty nejaký nový a neznámy vynález, alebo jednoducho nestačia. Ak teda človek vstúpi do tejto konzervy a zistí, že sa ani nemá kam postaviť, taká už je plná, nie to ešte posadiť sa, nezostáva mu nič iné než niekde trápne stáť a snažiť sa zaberať čo najmenej priestoru, aby sa cez neho mohli ostatní pretlačiť. Ideálne sa možno zdá postaviť sa ku dverám, ale tam budete iba zavadzať, či už nastupujúcim, vystupujúcim, mamičkám s kočiarikmi a každému, kto sa musí okolo vás pretlačiť, aby si mohol kúpiť lístok. Takže každú sekundu čo tam ste uvažujete nad tým, ako iba stojíte v ceste a či to vlastne nie je nejaká metafora na celý vás život a krutý, ironický vtip... Nie? To iba ja? Tak či tak, je to mimoriadne nepríjemné a v momente, kedy sa uvoľní miesto, vyštartujete po ňom rýchlosťou Usaina Bolta. No a čo, že ste predbehli babičku na barliach? Mala byť rýchlejšia.


Vyrástla som na chlapčenských knihách

6. září 2016 v 17:00 | Ivy Haven
V kníhkupectve, do ktorého som ako menšia rada chodila, bolo oddelenie beletrie jasne rozdelené. Vľavo boli dievčenské knihy, so svetlými, lesklými obálkami, napravo zase tie chlapčenské, ktoré boli tmavšie, niekedy aj hrubšie, a plné dobrodružstva.

Kedysi som ako správne dievča čítavala tie veci, ktoré boli napísané pre dievčatá. Niektoré z nich ma veľmi bavili. Zbožňovala som napríklad knihy od Thomasa Brezinu a jeho sériu Chalanom vstup zakázaný som mala takmer celú. Boli to menšie knižky s jasne žltými chrbtami, ktoré boli o nevlastných sestrách Tinke a Lissi, ktoré sa dozvedeli, že sú čarodejnice, a museli spolu začať vychádzať. Bolo mnoho iných dievčenských kníh, ktoré sa mi páčili, ale nájsť ich bolo zložité. Celá polica bola totiž plná kníh, ktorých dej som poznala a ani ich nemusela čítať. Boli to buď knihy o koňoch alebo o láske, poprípade o láske pri koňoch. Dej bol vždy rovnaký a tak ľahko predvídateľný. Dievča, ktoré si samo o sebe myslí, že je nevšedná, nijak veľmi zaujímavá ani pekná, sa náhodou zoznámi s chalanom. On nie je nevšedný, nudný ani normálny, on je dokonalý boh v podobe tínedžera, ideálne aj upír. Dievča, ktoré ani pred tým nemalo nejako veľa záujmov odrazu príde o všetky, lebo náplňou jej života sa stane on a čokoľvek je dejom knihy, nakoniec skončia spolu.


Nejde o to, že by romantické knihy boli zlé, len ich nemám rada. Vlastne to nie je úplne pravda. Jedny z mojich najobľúbenejších kníh, ktoré dnes mám, sú práve romantické. Ale ako malé dieťa ma nudil ten nedostatok voľby. Nechcela som zas a vkuse čítať o tom, ako sa do seba zamilujú. Chcela som čítať o napínavých veciach, o záchrane svetov, o stratených pokladoch, o hocičom inom, čo sa nenachádza na tomto svete a neodohráva sa to v školských laviciach. A tak som veľmi pomaly zablúdila do tej chlapčenskej časti kníhkupectva, alebo som čítala bratove knihy. A tam som našla to, čo som hľadala. Iste, aj tu sa riešila láska, ale nikdy nie tak veľmi, ako v iných knihách. Prednosť mala spomínaná záchrana sveta či priateľov. Nikdy som úplne nechápala, prečo tomu tak je. Dnes by niektorí ľudia povedali, že je to preto, lebo dievčatá baví romantika a chlapcov baví dobrodružstvo, tak to vždy bolo, je a bude. Ale je to naozaj tak? Ako môžeme vedieť, čo baví malé deti, ak sme im nikdy nedali viac možností? Viem, že ako malá by som milovala knihu, ktorá je dobrodružná, no hlavnou postavou je dievča. Rovnako iné dievčatá by rady zostali pri romantických knihách s koňmi. Je to o voľbe.

Mala som asi tak deväť, možno menej, možno viac, keď sa mi do ruky dostala knižka Moje najtajnejšie tajomstvá. Bol to taký akýsi denník s otázkami, testami a podobnými vecami, ku ktorému bola aj zámka s kľúčikom, takže ho nemohol otvoriť len tak hocikto. Bola to naozaj kniha pre deti, teda, malé dievčatá. Mohla som si tam vymyslieť vlastný kód, ktorým budem komunikovať s kamarátkami, boli tam nejaké nápady na párty, mohla som si vyplniť testy či nakresliť si vzory na nechty. Okrem toho som si tam mohla naplánovať outfit na rande, zistiť kde by bolo moje ideálne rande či napísať si mená chlapcov, ktorí sa mi páčia a potom zistiť, či sme si súdení podľa toho, koľko písmen v mene sa nám zhoduje. Je to iba neškodná zábava, ale... Mala som deväť. Nepáčili sa mi žiadni chlapci. Chlapci boli fuj a nehrali sme sa spolu, lebo boli zlí. Ale napriek tomu som si vyfarbovala podpätky, ktoré si zoberiem ku šatám na svoje vysnené rande.


Myslím, že detstvo by sa malo brať ako detstvo, nie ako príprava na dospelosť. Nie je dôvod, prečo by mali malé dievčatá snívať o tom, kedy budú staršie a budú chodiť na rande a maľovať sa. Nemyslím si, že malí chlapci sa tešia na to, kedy budú nosiť kravatu a pozývať dievčatá na zmrzlinu. Ale taký z toho mám pocit, že dievčatám málokedy dopriali snívať o tom, ako zachránia svet, namiesto toho sa mali vidieť v rolách starších dievčat a dospieť ako rýchlo sa len dá. A to mi príde tak trochu škoda.
 
 

Reklama
Reklama