Lajf apdejt #2 - Stužková, opäť Praha a veľa kecov

28. října 2017 v 22:36 | Ivy Haven |  Zápisky
Bol to mesiac pisateľského bloku a ako to bolo aj predtým, jediné čo ma z neho vie vykopať je lajf apdejtový článok.

Mám za sebou rušný mesiac ktorého najväčšia udalosť je samozrejme moja stužková. Dočkala som sa. Nikdy som nebola jedno z dievčat ktoré od mala snívajú o ich stužkovej a predstavujú si ju ako magický moment v ich živote... Práve naopak, táto udalosť pre mňa znamenala viac stresov a frustrácie, než nejakej radosti. Vôbec, nájsť si šaty, topánky, šperky, kaderníčku, kozmetičku a vyhodiť za to nemalé peniaze, nehovoriac o vymýšľaní a nacvičovaní programu! Ten ma trápil zo všetkého najviac. Vážne sa nerada predvádzam pred ľudmi, neviem veľmi tancovať, už vôbec nie spievať a ani trochu pútavo moderovať, takže som toho nemala veľa čo ponúknuť. Ale nechcela som sa ani vôbec nezapojiť. Nakoniec som vystupovala v aspoň jednom tanečnom čísle, kde sme tancovali ľudový tanec a nebudem klamať, vôbec mi to nešlo. Ale prinajmenšom môžem povedať, že som nič neskazila a dopadlo to nad moje očakávania.


Celá udalosť bola lepšia než som si myslela že bude. Aj šaty som nakoniec zohnala v prvý deň hľadania za relatívne málo peňazí. Ironicky, boli úplne iné než som chcela - predstavovala som si možno fialové alebo bordové, skôr antický strih alebo niečo také. Nakoniec som našla červené s čiernou tylovou sukňou a čipkou na živôtiku, ktorý bol pevný ako korzet a ktoré som si nedokázala obliecť sama a musel mi niekto asistovať, ako keby som bola nevesta či čo.
V minulom lajf apdejte som písala ako neviem, čo s vlasmi. Nakoniec som si nechala svoj sidecut vyrásť a posledné mesiace ma stresovalo práve to, či to moje vlasy do stužkovej stihnú, aby sa s nimi dalo aspoň niečo urobiť. Nechať si vyholenú hlavu je jedna vec, mať pekné, rovnako dlhé vlasy druhá, ale ja som niekde v strede, kedy mi jedna časť už dorástla po plece a rozhodla sa, že sa bude krútiť a točiť a tá druhá mi zakryje len ucho. Nechať si dorásť sidecut je fakt zábava a odporúčam vám to. Milovala som svoje vyholené vlasy a teším sa, kedy budem mať praktický účes po ramená, ale toto medzi tým je hrôza.



Dlho som sa pohrávala s myšlienkou sa ísť nalíčiť ku profesionálovi, pretože ma zaujímalo čo by s mojou tvárou urobil niekto, kto sa tomu aj rozumie. Ale trochu som sa bála, lebo som počula niekoľko názorov že je to úplne zbytočné, lebo ťa aj tak nalíčia úplne inak než si zvyknutá a budeš sa v tom cítiť nepríjemne. Okrem toho som aj tak chcela iba niečo prirodzené a nie aby ma tam nikto nespoznal. Nakoniec som sa odhodlala objednať ku vizážistke. Povedala mi, nech jej zavolám na druhý deň opäť a potom mi už nezdvihla, takže asi tak. Brala som to ako znamenie a namaľovala sa sama podľa mojich schopností. Nakoniec som mala jednoduché líčenie, takmer rovnaké ako si robím často do školy, aj ked som sa snažila ho urobiť trochu slávnostnejšie. Za mojimi hrubými čiernymi rámami sa aj tak väčšina líčenia očí stratí. Nevyzerala som nijako špeciálne, ale hádam som nevyzerala ani strašne a to mi v podstate stačí. To je inak to isté čo som si hovorila pri programe a inak asi moje životné motto - kým som nijako nevyčievala z radu, je to v pohode.
Ironicky som sa musela vizážistkou sama stať, pretože moja kamarátka ku jednej šla a s výsledkom fakt nebola spokojná. Mala skúsenosť ako z hororu, pani pokazila všetko čo sa dalo a sama musím priznať, že chúďa mala dva šedé nerozmazané ostré fľaky na očiach a pôsobila ako 50-ročná úradníčka po ôsmich hodinách v práci, kde plakala lebo zistila že ju manžel podvádza. Niečo také. A ja fakt nie som nejaký majster v líčení, vlastne som nikdy v živote nemaľovala nikoho okrem seba, takže vážne nie som niekto komu by ste mali zveriť svoj makeup.
Takže som stavila na istotu, teda proste jednoduché neutrálne hnedé tiene a keď nevieš čo s tým, hoď tam trblietky a bude to pôsobiť že vieš čo robíš. Nehovorím že to bolo dobré, ale ešte sa spolu bavíme takže hádam to bolo v pohode.


Veľa sa tu rozkecávam (blog je ako moja terapia) ale pointa je, že celá stužková bola... super? Nikdy by ma to nenapadlo, bolo to pre mňa nutné zlo, ale počas tej slávnosti som si uvedomila, že sa normálne bavím. Len čo opadol ten stres z vystupovania a fotiek a podobne, zažila som veľmi príjemný večer. Začala som sa baviť s ľuďmi, s ktorými sa bežne nerozprávam (asi nás spojil alkohol) a lepšiu stužkovú som si nemohla priať. Platilo asi to, čo sa mi už párkrát vyplatilo - že čím menej očakávaní mám, tým lepšie to dopadne.

Stužková ale nebola to jediné, čo sa v poslednom čase stalo. Ešte týždeň predtým som cestovala do Prahy na pár dní, pretože moja švajčiarska trieda, s ktorou som strávila polrok na výmennom pobyte, tu mala školský výlet a pozvali ma k nim. ironicky, aj v minulom lajf apdejte som hovorila ako som bola v Prahe. Niečo na tom meste je.
O tomto výlete sme hovorili už predtým, než som odišla, ale neverila som, že sa to naozaj stane. Predsa je to už polrok, čo som odtiaľ odišla a v kontakte som zostala iba s jednou osobou, s ktorou som si bola aj celý pobyt najbližšie. Ale stalo sa to skutočným a stále tomu nedokážem uveriť.
Najprv som musela vyriešiť ubytovanie, takže som už pár mesiacov predtým hľadala nejaký lacný hotel, pretože som si zaumienila že si to zaplatím sama a nebudem nútiť svojich rodičov, aby mi sponzorovali podobné výlety po svete. Aj oni mi hovorili nech si to vybavím sama, som dospelá a podobne, poznáte to. Ale v momente keď som im ukázala aký som si vybrala, odrazu im to prestalo byť jedno, začali sa o mňa báť a v priebehu jedného dňa mi vybavili ubytovanie u ich dobrej kamarátky, ktorá žije v Prahe. Takže to všetko veľmi zjednodušilo.


Sama som bola na seba celkom hrdá, že som to zvládla. Nikdy som sama nešla do cudziny a aj vo Švajčiarsku som bývala pri rodine (my máme asi rodinu a známych všade, keď u nich stále prebývam), takže toto bola pre mňa veľká skúška. Nakoniec som zvládla aj tú dlhú cestu vlakom aj nejako sa vyznať v Prahe. Ja mám strach už z Blavy, nieto ešte z Prahy, pretože oproti nej je moje mesto dedina. Taktiež mám fobiu z metra, čo znie fakt čudne. Neviem či som to už spomínala, ale ked som bola prvýkrát v Prahe, ešte ako malé dieťa, šli sme metrom a moja babka mi povedala nech sa za žiadnu cenu nepribližujem ku koľajniciam, lebo by som tam spadla a nikdy sa nedostala von a že tam takto umrie každý týždeň aspoň niekto. To ma ako malé klaustrofobické dieťa značne poznačilo. Inak, moja babka ma tiež varovala pred bežnými vlakmi, z ktorých som tiež mala strach, a z veľkých nákladiakov. Samozrejme, nie je to jej vina - všetky tieto veci sú fakt nebezpečné, hlavne ak ste mysľou večne stratené dieťa tak ako ja.
Tieto detské strachy som ale zrejme prekonala, lebo cestu metrom som zvládla na jedničku. Nakoniec som mohla predsalen zostať v apartmáne, ktorý si prenajala moja trieda, pretože zistili že ich zle objednali a majú tam voľné miesta. Tak sa začali štyri dni plné výletov po Prahe, trochu nákupov, spoznávania tohto mesta a podobne. Nejakou celkovou témou bola asi židovská komunita v Prahe, pretože sme sa zúčastnili tour so sprievodkyňou, ktorá nám hovorila o dejinách tejto menšiny a v jeden deň sme šli aj na exkurziu do Terezína. To bolo smutné, ale zároveň som rada, že som ho navštívila. Myslím, že je podstatné rozprávať sa o holokauste a nie pred ním iba zatvárať oči, lebo potom sa môže stať, že mnohí ľudia nepochopia jeho hodnotu a budú ho zľahčovať či úplne ignorovať. Okrem toho Terezín je odlišný od ostatných koncentračných táborov, išlo o zberný tábor a tiež slúžil na propagandu. Vyzerá ako úplne obyčajné mesto, vlastne ním je, pretože je stále obývaný. Ale to múzeum nerobilo o nič príjemnejšie a naša exkurzia prebiehala v dosť tichej atmosfére. Ešte deň pred tým sme boli navštíviť synagógu v Prahe, kde sú na stenách napísané mená Židov prevezených do koncetračných táborov a tiež rôzne kresby od detí, ktoré tam museli tiež byť. Bolo to hrôzostrašné.

Priznám sa, že som bola trochu nervózna. Nevedela som, ako sa ku mne spolužiačky budú správať, či si na mňa ešte pamätajú alebo nie. Ako som povedala, v kontakte som zostala iba s jednou z nich, ale zase ani som neočakávala že si teraz budem každý deň vypisovať s 15 babmi. Zároveň som sa tešila, pretože som ich vážne chcela ešte vidieť. Nakoniec sme sa prijali dobre a vyzerali byť tiež šťastné, že tu s nimi som. Nebudem sa tu tváriť že sme všetky najlepšie kamarátky a zbožňujeme sa, ale myslím že boli na mňa tiež zvedavé a prinajmenšom proti mne nič nemajú. Cez výmenný pobyt sme si nikdy neboli vyslovene sadnúť do mesta a piť, takže to sme urobili a zblížilo nás to (to ten alkohol) a zistila som o nich veci, ktoré som ani netušila. Boli to vážne skvelé dni a aj keď je to otravné to opakovať, som šťastná, že som ich spoznala. Často mám pocit, že som si to všetko ani len nezaslúžila, aj keď je to klišé. Teraz nedávno som si prečítala svoje zápisky z pobytu a trochu si pospomínala.

A akoby toho nebolo málo (a tento článok nebol dosť dlhý) začala som chodiť na prípravné kurzy na vysokú školu v Brne, kam by som sa chcela dostať. O tomto skôr kratšie, pretože úprimne, mám veľké pochybnosti o tom, či to zvládnem. To by bolo na dlho, možno aj niekedy napíšem samostatný článok o mojich plánoch na vysokú. Každopádne, teraz každý druhý víkend cestujem do Brna, čo je vzrušujúce, ale zároveň sa idem pomaly ucestovať k smrti. Vlastne táto sobota je prvá voľná sobota ktorú som mala za celý tento mesiac. A zajtra idem na dozvuky, takže o úplnom voľne sa hovoriť vážne nedá.
Aj preto som sa tak dlho nedostala ku písaniu článku, lebo nebol čas, ale zároveň poriadne ani chuť. Nechcela som sa do ničoho nútiť, ale cítila som, že mi to chýba a dostala som pár zaujímavých nápadov na články. Tak hádam sa máte na čo tešiť.

 


Komentáře

1 Heaven Heaven | Web | 1. listopadu 2017 v 20:00 | Reagovat

U nás byl stužkovák trochu jiný a pak nastal maturitní ples, což bylo to, co popisuješ - vystupování, tancování a tak. Prostě víc důvodů se ožrat no :D
Když jsem šla na maturitní ples, taky jsem se nechala poprví v životě nalíčit od profesionálky. Ale bylo to úplně skvělý, taky jí dost lidí doporučovalo :)

Jojo metro, poslední měsíc můj oblíbený dopravní prostředek :D Ještě, že jsou tam jenom 3 trasy :D Ale stejně jsem minulý týden jela na druhou stranu no :D

Přeju ti hodně štěstí ať se na tu školu dostaneš! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama