Týždeň 26: Koniec.

5. února 2017 v 21:48 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Mám takú divnú vec s číslami. Odmietam si počítať, koľko času mi zostáva. Predtým než som prišla do Švajčiarska som si nechcela počítať koľko presne tu budem, pretože ma bolelo pomyslenie na to, aký dlhý čas budem preč. Ako som začala písať tieto články, nikdy som si nespočítala presne koľko týždňov tu budem, pretože som vedela, že nad tým budem priveľa uvažovať, a odpočítavať si koľko ich je a koľko ich ešte zostáva. Jediný spôsob ako nemať strach z konca je nad ním absolútne neuvažovať, potlačiť všetky myšlienky a tváriť sa, že sa nič nedeje. A to som bola ja celý tento týždeň a to som ja dnes.




Zajtra odchádzam, okolo druhej. Zostáva mi iba deň v tejto krajine. Som pobalená? Nie. Fakt že odchádzam mi príde tak strašne sureálny že mi to ešte úplne nedošlo. Je to tak divný pocit, len tak odísť z miesta kde človek strávil polroka. A popritom je to úplne iné než keď som odchádzala zo Slovenska. Asi najdivnejšie je to, že sa aj teraz bojím. Predtým, než som sem prišla, som považovala začiatok výmenného pobytu za to najhoršie, a nemohla som sa dočkať, kým prídem domov a všetko bude také, ako bolo predtým. Teraz ale chápem, že ťažšie než sem prísť je odtiaľto odísť. Nesnažím sa povedať, že domov nechcem ísť, pretože to vôbec nie je pravda. Cítim sa zvláštne odľahčene, že už nemusím chodiť do švajčiarskej školy a že som sa so všetkými priateľmi pekne rozlúčila. Nechcem aby si ľudia, ktorí na mňa čakajú na Slovensku mysleli, že sa na nich neteším a že by som radšej zostala s priateľmi, ktorých poznám šesť mesiacov, než s tými, ktorých poznám celý život. Nič by nemohlo byť vzdialenejšie od pravdy. Niektorí ľudia sa možno čudujú ako je možné nadviazať taký pevný vzťah s niekým iba za pár mesiacov, ale práve o tom je výmenný pobyt. Človek odíde zo svojho domova a príde do úplne neznámej krajiny kde sa hovorí cudzím jazykom a má sa s tým nejako vyrovnať. A zoznámi sa so skupinou úplne náhodných, neznámych ľudí, z odlišných krajín hovoriacich odlišným jazykom, ale dokážu pochopiť, aký je to pocit, a tak ku nim človek rýchlo priľne. A potom si tu nejako vybojuje normálny život a zvykne si tu iba preto, aby opäť všetko surovo nechal za sebou a vrátil sa späť. Ale to nie je to najhoršie. Najviac sa bojím toho, že sa vrátim domov, ale bude to iné. Mnohí výmenní študenti majú problémy s návratom domov, pretože sa tak zmenili, že miesto v ktorom vyrastali im už nepríde rovnaké. A toho sa bojím: že to miesto, ktoré som opustila a do ktorého sa tak veľmi chcem vrátiť, už nie je, a ja budem musieť začať odznova a opäť si na všetko zvykať.

Ale napriek všetkému som veľmi vdačná za to, že som tu tých šesť mesiacov mohla stráviť. Bola to nepopísateľná skúsenosť, ktorá ma veľmi obohatila. Spoznala som iný svet a zblížila sa s ľudmi, s ktorými by som sa inak nikdy nezačala rozprávať. Tento pobyt mi zmenil pohľad na svet a ukázal, aké úžasné miesto to je. A keď cítim istý smútok z môjho odchodu je to práve kvôli môjmu strachu. Nie som dobrá v rozlúčkach. Viem, že mi to bude chýbať, pretože som sa naučila milovať všetky tieto každodenné veci. Chcem sa ešte raz previesť mojím raňajším vlakom ktorý je vždy tak preplnený, alebo stretnúť kamoša na zastávke, piť s ním pivo a rozprávať sa o živote. Chcem ešte raz obedovať so spolužiačkami a počúvať, čo za divnú vec povedala ich na hlavu padnutá učiteľka francúzštiny. Chcem ešte raz počuť ostré sarkastické vtipy mojej triednej a počúvať tú zlomenú angličtinu nášho biologikára. Chcela by som ísť ešte na jeden bonfire s výmennými študentami a dúfať, že sa tam tentoraz neobjavia policajti, a potom ráno počúvať kto sa s kým pobozkal a čo za drámu sa zase stalo. A najmä je mi ľúto, že je ešte toľko vecí, čo som neurobila, a že tam nebudem pri toľkých zážitkoch, ktoré ešte budú mať.
Ale zároveň som tu nebola pri množstve zážitkov mojich priateľov zo Slovenska, ktorí mi chýbali každý jeden deň, čo som tu strávila. A je tak strašne veľa vecí, na ktoré sa teším, od môjho psa cez počutie slovenčiny tak bežne na ulici. Nemôžem sa dočkať, kedy prídem zase domov, napriek tomu, že sa toho bojím. A nemôžem sa dočkať, kým zistím, ako to tam teda budem vnímať a čo je to za miesto. Predtým než prídem domov idem s rodinou ešte na dva dni do Prahy, kde majú nejaké pracovné záležitosti, a na to sa tiež veľmi teším, lebo som tam ešte nebola. A musím sa pobaliť.
Ale predtým.... je čas zhrnúť si čo som robila cez svoj posledný týždeň.

PONDELOK: Toto bol jeden z dvoch normálnych dní, ktoré som tento týždeň mala. A som to ja, takže som svoj posledný týždeň musela začať meškaním. Nebola by som to ja, keby som nemeškala! Moja prvá hodina bola predsa iba dvojhodinovka matiky, kto by sa mal obťažovať tam aj byť načas. Po hodine som sa matikára opýtala, či teda musím písať štvrtkovú písomku keď už odchádzam a ani len ju neuvidím a matiku nenávidím a som v nej tak či tak fakt zlá, a on mi povedal, že sa teda nemusím obťažovať. Potom sme sa rozlúčili, pretože to bola moja posledná hodina matematiky vo Švajčiarsku (nebude mi to chýbať). Nasledovala dvojhodinovka nemčiny, taktiež moja posledná. Za svoj statement, ktorý som mala minulý týždeň, som nakoniec nedostala normálnu známku, iba milé slovné vyhodnotenie o tom, že učiteľka je veľmi potešená s tým, ako sa zúčasťňujem a podobne. Na obed sme šli domov ku mojej kamoške, pretože mala narodeniny! A ja som o tom nemala tušenie a ani som jej nedoniesla žiaden darček. Je to trochu trápne pretože si spomínam, že predošlý týždeň sa nás pýtala či máme čas prísť ku nej a mne nejako nedoplo, že je to oslava. Potom nasledovala dvojhodinovka výtvarnej, ktorá... mi tiež nebude chýbať, ale na konečnom vyhodnotení, ktoré som dostala som zistila, že mi naša učiteľka výtvarnej ako jedna z troch dala bonusový kredit za moju prácu, čo mi prišlo vážne milé, pretože sa vôbec necítim, že som tam robila niečo, čo by si to zaslúžilo. Ak už nie na predmet aspoň na ňu môžem spomínať s láskou. No a potom bola dvojhodinovka praktika z chémie, ktoré máme každé dva týždne a z nejakého dôvodu som ho zatiaľ mala asi iba päťkrát. Bola som asi dvakrát vtedy chorá a raz som zabudla, že ho máme. Bolo by to aj zaujímavé, keby niekto aj chcel byť so mnou v skupine.

UTOROK: Tento deň sa začínal chémiou a potom mali moje spolužiačky nejakú besedu o vysokých školách celé doobedie. Nemala som chuť vstávať o šiestej, aby som šla na chémiu a potom späť domov, takže som sa na ňu proste vykašľala. Po obede sme ale mali dvojhodinovku telesnej a krstní už vedeli, že vtedy už školu mám a teda som na ňu mala ísť. A normálne to aj bol môj plán, pekne som si zbalila veci včetne kalkulačky, ktorú som mala požičanú od školy a boli sme dohodnutí že ju v pondelok vrátim a ja som na to zabudla. Ako som prišla do školy a sekretariát, kde som mala tú kalkulačku vrátiť bol ešte zavretý, trochu som sa zamyslela a povedala som si... prečo sakra chcem ísť na telesnú? Nenávidím telesnú. Trošku som nad tým pouvažovala a povedala si, že radšej sa budem tri hodiny nudiť v meste kým nepôjdem na hodinu taliančiny, než ten čas stráviť telesnou. Takže som sa otočila a šla som si sadnúť do Starbucks, kde je aspoň internet a teplo. Potom som si povedala, že tú kalkulačku musím vrátiť ešte počas telesnej, aby ma spolužiačky nevideli v škole, a tak som sa tam opäť vrátila. Ako som tam prišla, zistila som že sekretariát je celé utorkové poobedie zavretý, takže som sa ešte raz otočila a šla späť do mesta. Toto všetko sa odohrávalo v daždi, mimochodom. Nakoniec som mala aspoň trochu zbytočného pohybu.


STREDA: V tento deň som už musela ísť do školy, ale poobede mali učitelia poradu, nehovoriac o tom že som doslova prišla do školy na tri hodiny. Super deň. Ešte by som si ho niekedy zopakovala. Večer som zase strávila pečením, pretože na druhý deň som mala môj posledný Deutschkurs. Bol to prvý koláč, ktorý som napiekla úplne sama a dal sa zjesť, takže v tom som na seba veľmi hrdá.

ŠTVRTOK: Koláč mal medzi večne vyhladovenými výmennými študentami veľký úspech. Potom, čo sme skončili Deutschkurs, ktorý bol netradične iba jednu hodinu a cez obed, sme sa rozhodli ísť všetci na kopec Zugerberg. Jeden z prvých výletov, ktoré sme ako skupina mali, bol práve na Zugerberg, a chceli sme si to ešte raz zopakovať pre mňa a pre našu novú výmennú študentku. Bola to o dosť iná skúsenosť, kedže predtým sme tam boli v najhorúcejšom lete a teraz tam bolo plno snehu. Chceli sme si urobiť opekačku, ale všetko drevo bolo mokré. Našťastie sa ukázalo, že naša nová výmenná študentka je niečo ako skautka alebo čo, s úžasnými znalosťami ako zapáliť oheň. Opekali sme si, jedli sme, smiali sme sa a užívali si života, napriek tomu že bola hnusná zima. Bol to naozaj krásny večer. Vrátili sme sa niekedy o siedmej a ako som prišla domov, až vtedy mi to doplo. Na druhý deň ma čakal posledný deň v škole. Dovtedy som nad tým vôbec neuvažovala, stále som mala pocit, že mi zostáva plno času, ale popritom to tak vôbec nebolo. Druhý deň som mala končiť môj výmenný pobyt.

PIATOK: Poslednýkrát som sa zobudila na budík o 5:50, poslednýkrát som utekala na autobus pretože takmer vždy meškám. Poslednýkrát som mala praktikum z fyziky, na ktorom som bola ako vždy zmätená. Na taliančine nás učiteľka zobrala do jedálne a dovolila nám objednať si akékoľvek raňajky. Na dejepise sme sa učili iba jednu hodinu a potom sme hrali nemeckú hru Kto sa stane milionárom. Obedovala som prvý a poslednýkrát so všetkými mojimi spolužiačkami, čo skončilo tak, že som sa cestou do jedálne zarozprávala s kamoškou a ako som tam prišla, už bola obrovská rada a musela som tam asi polhodinu čakať. Na geografii sme sa učili tak ako bežne, pretože náš učiteľ nemá srdce. A potom prišla angličtina, na ktorú sme takmer všetky doniesli koláče a učiteľka nám pripravila typický čaj s mliekom. Ja som spolužiačkám dala magnetky, ktoré mi poslali rodičia, aby na mňa mali aspoň nejakú malú pamiatku. Vôbec som nečakala, že si aj ony pre mňa niečo pripravili, ale bolo to tak. Odrazu mi do ruky dali obrovský sáčok s kravským vankúšom, Rivellou, švajčiarskymi čokoládami a listom, ktorý všetky podpísali. Prišlo mi to neuveriteľne dojímavé. Naozaj ma ani nenapadlo, že od nich niečo dostanem: mala som v triede asi tri kamarátky a so zvyškom som sa rozprávala, ale neboli sme si nejako veľmi blízke a očakávala som, že sa proste rozlúčime, objímeme sa a hotovo. Namiesto toho som dostala darčeky a list, v ktorom spomenuli všetky najmilšie momenty a napísali, ako veľmi sú na mňa hrdé. Bola to krásna hodina a mala som už slzy na krajíčku. Naša posledná hodina bola biológia, na ktorej sme si v prvom rade urobili triednu fotku (teda, presne 17 triednych fotiek) a potom veľmi nesymbolicky pozerali dokument o mäsožravej rybe žijúcej vo Viktóriinom jazere a ako ničí domáci ekosystém, ale je to jediný zdroj príjmov pre všetkých ľudí z okolia a ako je to vlastne vina globalizácie, že tam ľudia trpia hladom aby sme my mali dobré rybacie prsty, čo je akože veľmi depresívne, fajn? Nechcem sledovať takéto depresívne veci cez svoju poslednú hodinu! No a potom zazvonilo a ja som sa šla rozlúčiť s učiteľom a odrazu som už nevedela, čo povedať a urobila sa mi knedľa v hrdle a tak sme mali iba krátke a trápne rozlúčenie a potom som šla za spolužiačkami a začali sme sa lúčiť a samozrejme som začala plakať, lebo ako inak. Revala som celý svoj odchod zo školy, ale ešte cez slzy som si urobila fotku školy. Myslím, že som jediný žiak s výnimkou tých výmenných, ktorému bude tak chýbať blbá škola. Potom sme šli s kamoškami mojej kamošky (viete, tí ľudia ktorí sa kamošia s vašou kamoškou a sú v pohode, ale nie ste akože kamoši? Tak s tými) ku jazeru a chvíľu sme tam zostali a pokecali si a sledovali západ slnka. Ešte sme nafotili pár fotiek, na ktorých som uplakaná a napuchnutá. A potom bol čas ísť domov.


V sobotu mi ujo dovolil urobiť malý večierok v jeho reštaurácii, kde bol práve koncert, a dal nám dokonca jedlo zdarma. Stretlo sa tam asi jedenásť ľudí, tri spolužiačky a zvyšok výmenní študenti, a bolo to krásne, mať možnosť sa s nimi všetkými takto rozlúčiť. Aj hudba bola úžasná, išlo o skvelú poprockovú kapelu Sealand. Po jedle sme si šli sadnúť do baru, čo bolo vtipné pretože zatiaľ čo výmenní študenti pijú priveľa, moje spolužiačky v poriadnom bare ešte ani len neboli. Ako nad tým uvažujem, vôbec sme toho nevypili priveľa - ja iba jedno pivo a síce som videla, ako si tam ostatní pijú vodku, nebolo to dosť na to, aby sa natoľko ožrali. Dnes ráno som si ale vypočula správu, ktorú sme všetci poslali do nášho skupinového chatu a sakra, znieme tam všetci fakt mimo. Boli sme tam ale ani nie do polnoci, pretože všetci už museli ísť domov, a odrazu sa všetci narýchlo postavili a začali sme sa lúčiť a bolo tam trochu priveľa rozlúčiek na jeden moment. Tentoraz som neplakala, za čo som fakt rada. Bola som ešte odprevadiť posledných výmenných študentov na autobus. Potom som sa vrátila späť do reštaurácie, kde bola tá oslava, kde sa práve upratovalo. To malo obrovskú atmosféru, ukončiť svoj výmenný pobyt tým, že človek príde do zatvárajúcej sa reštaurácie. Nemohlo by to mať lepší efekt.

Dnes som sa ešte stretla s jednou mojou kamarátkou ktorá nemohla prísť na ten večierok. Ako som čakala na svoj vlak, odrazu sa vedľa mňa objavil môj kamoš a hneď mi ponúkal pivo, pretože taký človek proste je, a celú cestu sme sa rozprávali o živote a o blbostiach a ako si budeme navzájom chýbať a bola som v tom momente strašne vďačná, že som mala šancu stretnúť takýchto úžasných ľudí. S tou kamarátkou sme zase dve hodiny sedeli v Starbucks bez toho, aby sme si niečo objednali, lebo je to tam priveľmi drahé a rozprávali sme sa. Potom bol odrazu čas sa rozlúčiť a ísť domov. Bola to smutná rozlúčka. Ako som prišla, povedala som si, že je čas napísať tento článok, no akosi som stále nevedela prísť na správne slová. Nakoniec je to iba priveľmi dlhé bľabotanie, ale potrebovala som si nejako usporiadať svoje myšlienky. A tiež sa vyhnúť baleniu sa. Neviem, či si niekto tento neskutočne dlhý článok prečíta až do konca, ale úprimne, to sú moje pocity pri všetkých mojich článkoch. Ale celý tento projekt popisovania každého jedného dňa môjho výmenného pobytu bol úžasný. Je pravda, že môj život tu nebol nejako veľmi napínavý a množstvo mojich týždňov bolo vážne nudných, a tiež som sem nemohla napísať všetky veci, ktoré sa diali. Ale určite si ho budem s láskou čítavať a spomínať na všetko, čo sa dialo.
A v prvom rade by som chcela napísať, ako veľmi vďačná som. Za ľudí, ktorých som tu stretla a ktorí urobili môj výmenný pobyt takým úžasným, ale aj za všetkých tých, ktorých som nechala doma a ktorí robili úžasným celý môj život. Som vďačná za celú túto skúsenosť, pretože ma naozaj donútila uvažovať nad istými vecami a v niektorých mi naozaj otvorila oči. A hlavne to bola fakt zábava.
Možnože moje články a najmä tento to veľmi nedokazujú, ale výmenné pobyty vám môžem iba odporučiť. Ak máte tú šancu, ale bojíte sa ju zobrať, urobte to. Začiatok bude strašne ťažký, a aj koniec. Ale všetko medzi tým naozaj stojí za to. Napriek všetkému, čo sa stalo by som nezmenila nič na tom, ako týchto šesť mesiacov prebiehalo.
A ďakujem za to, že ste celé toto dobrodružstvo podnikli so mnou.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama