Únor 2017

Február 2017

27. února 2017 v 14:29 | Ivy Haven |  Zápisky
Tento článok som chcela pridať v nedeľu, ale tým že bol ten výpadok stránky blog.cz, do administratívy som sa dostala až ked ma napadlo kliknúť na "Založiť si nový blog". Teda neskoro večer. A to som si hovorila, že už budem pridávať načas!

Je to šokujúce, ale podarilo sa mi prežiť další mesiac, aj ked som si v niektorých momentoch myslela, že to tak nebude. Bola som hodená do krutej školskej reality a za jeden mesiac sa toho stalo vážne veľa, od rodinnej oslavy po moju vlastnú 18-tku.


PRVÝ TÝŽDEŇ

Prvý februárový týždeň som ešte strávila vo Švajčiarsku a so všetkým sa lúčila, takže ak niekto chce vidieť aké to bolo, môže si to prečítať v mojom článku Týždeň 26: Koniec. Upozornenie: dlhý smutný text o rozlúčkach. Teda, smutný nie je to správne slovo. Skôr taký horkosladký, šťastný a smutný zároveň, tak ako dokážu byť iba výmenné pobyty.

DRUHÝ TÝŽDEŇ

Cesta autom späť na Slovensko trvá okolo 12 hodín, čo je strašná otrava a ťažké to vydržať. Našťastie som si s rodinou urobila malú, trojdňovú prestávku v Prahe, pretože tam mali nejaké pracovné povinnosti. V Prahe som doteraz bola iba raz, ked som bola ešte malá a jediné čo si pamätám je Karlov most a tiež že keď som po prvýkrát v živote čakala na metro, rodina mi začala hovoriť ako tam aspoň raz do týždňa niekto spadne a umrie a nedá sa odtiaľ dostať, čo mi spôsobilo doživotnú traumu z metier. Veľmi som sa teda tešila. Nanešťastie, počasie nám vôbec nevyšlo. Bola veľká zima, omnoho chladnejšie než vo Švajčiarsku, a k tomu moji krstní nemali veľa času pochodiť so mnou pamiatky, takže som to robila sama. A samého to človeka veľmi nebaví, nehovoriac v takej zime. Napriek tomu som si trochu Prahu pochodila a veľmi rada by som sa do nej ešte vrátila.
Domov som prišla vo štvrtok. Moja prvá myšlienka bola, že je o dosť menší než si ho pamätám, netuším prečo. A dokonca som zabudla, kde máme taniere a poháre a podobne, takže som to musela hľadať, ako keby som tu nebývala desať rokov. Ako som spomínala vo svojom Lajf apdejtovom článku, prvá vec čo som urobila bolo išla ku kaderníčke, konečne. Keby som mohla, išla by som rovno aj za kozmetičkou, ale tam som šla až v nasledujúci pondelok. Potom sme mali rodinnú oslavu, ktorá bola vo vedľajšom meste, takže som si domov ani len nestihla poriadne užiť, než som opäť cestovala.


Najväčšie požierače môjho času

23. února 2017 v 17:00 | Ivy Haven |  Na tému
Ak ma čo i len trochu poznáte, viete, že nie som žiaden nováčik v umení prokrastinácie. Všetky svoje povinnosti odkladám až do momentu, kedy už nemôžem a som donútená niečo urobiť. Počula som plno teórií prečo tak veľa mladých ľudí prokrastinuje, jednou z nich napríklad to, že sa natoľko bojíme svojich povinností a neúspechu, až ich odkladáme. Ci s tým súhlasíte alebo viníte lenivosť, všetci sa z času na čas vyhýbame svojim povinnostiam a namiesto toho sa venujeme úplným kravinám. Toto sú tie moje.

YouTube.

YouTube je samozrejme veľmi populárny a čas na ňom zabíjame asi všetci. Je to jedna z prvých stránok, ktoré kontrolujem keď sa posadím za notebook. Idem na neho aj vtedy, kedy by som mala pracovať na domácej úlohe alebo niečom podobnom, a hlavne dobre zabíja nudu. Sledujem toľko youtuberov, až začína byť ťažké pozrieť si každé ich nové video, a mám zopár obľúbencov u ktorých si niektoré pokojne pozriem aj druhýkrát (po dlhšej dobe, samozrejme). Vlastne práve predtým než som začala písať tento článok som pozerala video od Jenny Marbles Things I Thought As A Kid a akokoľvek milujem písanie článkov, musela som sa ku nemu normálne donútiť. YouTube má nado mnou takú moc.

Ale jedna vec, ktorú asi nerobíme všetci je sledovanie walkthroughov na hry, ktoré si ani neplánujem kúpiť. Nikdy som nebola nejaká gamer girl a pokiaľ viem, za celý svoj život som vlastnila iba dve hry: nejakú Barbie módna prehliadka keď som mala tak sedem a Eragona, ktorý mi už bohužiaľ nejde. Ale rada pozerám niektoré hry kvôli im príbehom. Asi pred rokom som sa nejakým zvláštnym spôsobom dostala na stránku, kde sa dajú kupovať hry a tiež ich skúšobné verzie, a niektoré z nich som si stiahla a potom ma strašne hnevalo, že som nevedela ako sa tá hra skončí. Ale samozrejme kupovať sa mi ju nechcelo, lebo sa mi nechcelo míňať vlastné peniaze. Potom ma napadla tá úžasná myšlienka pozrieť si nejaký walkthrough. Je mi jasné, že naozaj hrať hru by bola úplne iná skúsenosť, ale ako niekto kto si viac potrpí na príbeh mi to celkom vyhovuje. Samozrejme, nie som schopná si pozrieť celú hru za jeden večer, ale pohodlne nimi zabíjam čas aj pár týždňov a celkom ma to baví.

ShameShack.

Ak máte tumblr a nesledujete iba obrázkové aesthetic blogy, viete, že tá stránka je peklo na zemi. V momente, kedy sa ku človeku čo i len dostanú tie feministické SJW hádky a debaty, nemôže uniknúť. Je to čarovné miesto, kde sa stretávajú fandomy aj politický aktivizmus vo veľmi divný, ale vtipný mix. A dá sa tam nájsť veľa dobrého a človeku sa otvorí pohľad na množstvo problémov, nad ktorými sa ani len nezamýšľal, no je tam plno vecí z ktorých je mu zle. Ako napríklad fanfiction na skutočných vrahov, ktorých niektorí uctievajú, cez neonacistov so záľubou v MLP až ku feministkám, ktoré to už fakt prehnali. A na všetko toto je tu ShameShack, donedáva The Cringe Channel, tumblr ktorý zbiera všetko to, čo sa dá popísať iba slovom cringe.


Pozor: je to strašná kravina. A taktiež čím viac času tam strávite, tým viac sa vám zhorší mienka o ľudstve samotnom. Počas niekoľkých mesiacov (!) sa mi dokonca podarilo dostať sa na poslednú stránku - práve teraz je to číslo 919! Už nie som človek, akým som bývala, ale prázdna škrupka. Tiež mám očividne priveľa času ktorý by som mohla investovať do lepších vecí.

Lajf apdejt #1 - Návrat domov, vlasy, škola a organizačné záležitosti

19. února 2017 v 13:09 | Ivy Haven |  Zápisky
Aha kto si po dvoch týždňoch povedal, že sa ozve!

Mám za sebou celkom rušný čas. Ako som cestovala na Slovensko, urobila som si trojdňový výlet do Prahy, ktorú som si trochu pochodila. Nie veľmi, pretože samej sa mi až tak nechcelo a hlavne bola nechutná zima. Zanechala vo mne ale dojem a niekedy cez krajšie počasie by som sa tam rada vrátila. Po Prahe, vo štvrtok, som sa vrátila späť domov a bol to krásny pocit. Nič sa nevyrovná vlastnej posteli a zvítaniu sa so svojím psom. Predstavovala som si, že sa na mňa tá moja vrhne a celú ma oblížile od radosti a nadšenia, že ma opäť vidí. V skutočnosti ňou takmer ani nehlo. Vlastne jej chvíľu trvalo, kým vôbec vyliezla z búdy aby som ju mohla pohladkať. Za to ju ale neviním, pretože vonku je celkom hnusná zima. Zaujímalo by ma, či aj vnímala to, že som s ňou tak dlho nebola, alebo si to vôbec nevšimla. Môj obrovský strach bol, že umrie predtým, než sa vrátim. To isté sa stalo s mojim morčaťom a polička, na ktorej bola jej klietka je teraz nepríjemne prázdna. Neviem čo by som robila, keby mi umrel aj pes, ale rada vidím, že ju moja neprítomnosť veľmi netrápila. Takmer akoby som odišla iba včera.
Tak mi to celé aj pripadá. Môj dom sa veľmi nezmenil, až na to, že rodičia do kúpeľne dali taký ten osviežovač vzduchu, čo každých pár minút sám vystrekne. Celý prvý deň som chodila po dome a uvažovala, čo spôsobuje ten divný zvuk. Zapol sa ako som sa sprchovala a takmer mi spôsobil infarkt, pretože som si myslela, že tam so mnou je nejaká príšera. Včera som sa zase kúpala vo vani, na ktorej je položený, a ako som tam sedela opretá, vystrekol priamo na môj krk. Pokojne som sa mohla utopiť, tak veľmi ma jeblo o vaňu. Takže hej, potrebujem trochu času aby som si zvykla na takéto drobné veci, ale inak mi to príde plne rovnaké a veľmi sa mi to páči.


Týždeň 26: Koniec.

5. února 2017 v 21:48 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Mám takú divnú vec s číslami. Odmietam si počítať, koľko času mi zostáva. Predtým než som prišla do Švajčiarska som si nechcela počítať koľko presne tu budem, pretože ma bolelo pomyslenie na to, aký dlhý čas budem preč. Ako som začala písať tieto články, nikdy som si nespočítala presne koľko týždňov tu budem, pretože som vedela, že nad tým budem priveľa uvažovať, a odpočítavať si koľko ich je a koľko ich ešte zostáva. Jediný spôsob ako nemať strach z konca je nad ním absolútne neuvažovať, potlačiť všetky myšlienky a tváriť sa, že sa nič nedeje. A to som bola ja celý tento týždeň a to som ja dnes.


Knižné priania na rok 2017

2. února 2017 v 17:00 | Ivy Haven |  Na tému
Pred pár týždňami som si konečne založila profil na Goodreads. Viem, trvalo mi to, ale ja som tušila, že to bude problém! Takto sa mi totiž otvoril zoznam a zoznam zaujímavých kníh ktoré chcem, a netuším čo s tým mám robiť. Nie je možné, aby som si ihneď kúpila každú knihu ktorá ma zaujme! Našťastie, na tieto veci je tam práve Want-To-Read zoznam, a práve z neho som si vytiahla pár kníh, ktoré ma veľmi zaujali a rada by som si ich prečítala.


Táto kniha vyzerá byť na takú... temnú YA? Ak sa to tak dá popísať? Mohla by som preložiť obsah z angličtiny ale myslím, že jednoduchšie bude, ak ho prerozprávam. Je to príbeh súrodencov Lady a Radua, detí Vlada Drakulu, ktorých sa chcel zbaviť. Lady preto, lebo síce je brutálna beštia, ale je to dievča a nemá pre ňu využitie, a Radua preto, lebo je priveľmi slabý a jemný na to, aby sa z neho stal bojovník a nástupca. Spoločne žijú na tureckom dvore, kde to Lada nenávidí a chce pomstu. Tam stretnú sultánovho syna Mehmeda, ktorý predstavuje Vladovho najväčšieho nepriateľa. Z tých recenzií, čo som si prečítala by malo ísť o vážne brutálny príbeh boja o prežitie, Lada bojuje s každým, s kým môže a je to taká drsná nezávislá hrdinka bez nejakej morálky. To ma na tom vážne zaujalo, pretože väčšina podobných hrdiniek sa síce tvária, že sú nezávislé a silné bojovníčky, ale v skutočnosti viac nariekajú než bojujú. Už dlhšie som hľadala nejakú antihrdinskú hlavnú postavu ktorá sa stará iba sama o seba a dúfam, že ju nájdem v Lade. Okrem toho by tam mal byť trochu ľúbostný trojuholník, čo osobne nemám rada, ale s trochou zmeny - do Mehmeda sa zamiluje nielen Lada, ale aj Radu. Na to som tiež vážne zvedavá a nemôžem sa dočkať, kedy prídem domov a budem si túto knihu môcť objednať.



Pri tejto knihe si nie som úplne istá, či nebudem ľutovať že si ju prečítam, pretože znie ako typická YA fantasy kniha. Hlavná postava sa volá Britta Flannery, rada strieľa z luku a loví zvieratá a po smrti jej otca prišla o jej domov aj o akúkoľvek istotu akú mala, takže utečie do lesa. Nájdu ju tam a obvinia z pytliačstva, za ktoré by ju mali popraviť. Kráľ s ňou ale urobí dohodu, že jej dá slobodu ak nájde vraha jej otca. Ten ale nie je nikto iný než jej bývalá láska Cohen. Znie to ako celkom klišé a trochu sa obávam, že presne to to aj bude, ale podľa mňa má nádej byť skvelá. Aj recenzie na Goodreads sú celkom miešané, takže som vážne zvedavá a chcem ju posúdiť sama. Najviac ma na nej zaujal ten svet, to prostredie obrovského lesa a lovu, a trochu mi to pripomína Robina Hooda. Síce je jasné, že medzi Brittou a Cohenom bude nejaká tá romanca, dúfam že bude dobre premyslená a že nebude hlavnou myšlienkou celej knihy. Britta mi tiež z popisu príde ako typická YA ženská postava, teda že strieľa z luku, pobehuje po lese a musí sa starať sama o seba, ako nejaká fantasy Katniss. A samozrejme, že je tam nejaký atraktívny chalan s ktorým majú spoločnú minulosť a do ktorého sa zamiluje. Ale nápad s lovom vraha jej otca, ktorým by mal byť práve Cohen mi príde veľmi zaujímavý a som zvedavá, ako sa to vyrieši. Naozaj dúfam, že sa autorka vyhne trápnym klišé a napíše niečo originálne. S takou prekrásnou obálkou by tej knihy bola fakt škoda.