Týždeň 25: O statementoch a rozlúčkach

29. ledna 2017 v 17:49 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Vedela som, že ma čakajú iba posledné dva týždne školy, ale nečakala som, že tento týždeň bude posledný poriadny týždeň vôbec. Ten budúci mám totiž celé utorkové doobedie voľno a potom v stredu a vo štvrtok školu iba do obeda. Ide to desivou rýchlosťou. Vôbec nedokážem uveriť, že už ma čaká iba 5 dní v škole a iba niečo cez týždeň v celej tejto krajine. Kam sa podel všetok ten čas? Cítim sa, akoby som sem iba včera nastúpila a teraz už odchádzam. Kedy sa to stalo?! Prečo je už koniec januára?!

PONDELOK: Celú túto záležitosť s mojím statementom, ktorý som mala predviesť pred celou triedou som brala trochu ako skúšku. Bola to posledná ozajstná skúška, akú tu budem mať, a chcela som mať dobrý prednes, dokázať im aj sama sebe, že som sa tu aj niečo z tej nemčiny naučila. Potom som si to samozrejme odkladala na poslednú chvíľu, až som si svoj text musela dopísať, preložiť aj naučiť sa v jeden deň, v ktorý som ešte aj šla do kina. Zodpovednosť nadovšetko. Ale ku koncu večera som svoj text už dokázala povedať naspamäť, s množstvom gramatických chýb, ale snažila som sa. Moja téma bola mimochodom krátka úvaha o talente vs. tvrdej práci, čo nie je veľmi napínavé, ale dobre sa mi o tom písalo. Nechcela som si vybrať nejakú veľmi náročnú tému ako Donald Trump či vojna v Sýrii a potom by som nevedela, ako o tom v nemčine hovoriť. Toto bolo jednoduché, neurazí to nikoho, ani veľmi nenadchne, ale funguje to. Nakoniec som samozrejme na celý svoj text zabudla. Mala som kartičky, kde som ho mala napísaný, takže som si nimi mohla pomáhať. Párkrát som sa zakoktala - najviac som mala problémy so slovami macht Anfang einfacher a erfolgreich zu werden, ale to je moja vina že som použila také blbé slovné spojenia. Podstatné je, že je to za mnou: vyhodnotenie som ešte nedostala a zajtra mám poslednú hodinu nemčiny, takže by bolo fajn keby som ho dostala vtedy.

UTOROK: Na telesnej sme robili jógu a gymnastiku na kladine, a každá sme si museli nacvičiť vlastnú choreografiu, aby si ju mohla učiteľka natočiť a potom oznámkovať. Nič príjemné. Ako som bola na konci kladiny, stratila som rovnováhu a začala som padať, takže som musela mávať rukami ako veterný mlyn aby som sa tam ešte udržala. Bola som stelesnenie elegancie a krásy. Ale nespadla som! Potom mi sama učiteľka povedala, že som sa tam naozaj veľmi tesne udržala, čo neviem či je dobre že som sa udržala alebo zle že som takmer spadla. Potom som mala taliančinu, ktorá mi veľmi nebude chýbať. Bolo pekné naučiť sa trochu z nového jazyka a vždy som chcela vedieť hovoriť taliansky, ale veľa som sa toho nenaučila. Na tej dvojhodinovke vždy zaspávam a som totálne stratená. Ešte som neprešla ani jednou písomkou, čo sme tam písali, takže tak. Učiť sa naraz dva jazyky bolo proste priveľa.




STREDA: Na angličtine sme s praktikantkou pracovali s obrázkami z Humans of NY, čo je taký celkom známy projekt fotografa, ktorý si fotí náhodných ľudí v New Yorku a opýta sa ich na ich životný príbeh alebo niečo, čo by chceli povedať. Je to inak vážne zaujímavé a niekedy aj strašne smutné alebo naopak vtipné. Dostali sme zopár obrázkov ľudí a mali sme ku nim vymyslieť ich príbeh, a potom sme dostali aj ich príbehy a mali sme ich priradiť. Mne sa to veľmi páčilo. Málokedy sa totiž zamyslíme, čo za príbeh má náhodný okoloidúci človek a nemáme tušenie, že tento sympaticky vyzerajúci robotník celý život bojoval s drogovou závislosťou a tento malý černošský chlapec chce vyrábať protézy vojenským veteránom. Človeka to núti sa viac zamyslieť. Po hodine som sa s praktikantkou rozlúčila, pretože ju máme iba každé dva týždne a teda sa už nestretneme. Nevedela som úplne čo povedať - čo sa v takýchto situáciách hovorí? - ale príde mi strašne neslušné jednoducho bez slova odísť a nikdy sa už neukázať.

ŠTVRTOK: Prišlo mi strašne pekné, že sme na telesnej hrali baseball, ktorý sme hrali aj na prvých hodinách keď som sem prišla. Stále som v ňom hrozná. Bolo to také milé, nostalgické, ale krajšie by to bolo keby som aj bola schopná trafiť loptičku. Dnes ma čakal aj Deutschkurs, ironicky, hodiny pri ktorej sa mi strašne chce odísť domov. Nemám rada nášho učiteľa a strašne sa mi tam nechce trčať. Toto bola ale moja posledná normálna hodina, pretože budúci týždeň ju budeme mať cez obed a iba jednu, čo ma neskutočne potešilo.


PIATOK: Na dejepise sme sa nejako dostali ku púšťaniu si hymien a potom na koniec pustili aj tú slovenskú, keď už tam som. Nebola som si úplne istá, či mám stáť, plakať alebo si držať ruku na srdci, ale bolo to milé. Jedna hodina nám odpadla, to bolo tiež super, a po škole som šla von s kamarátkou, ktorá odchádza na dovolenku a vráti sa, až keď ja už budem preč. Bolo príjemné opäť sa s ňou vidieť, lebo posledné mesiace sme sa asi trochu zanedbávali a teraz už je neskoro a ja odchádzam preč a pravdepodobne sa už nikdy neuvidíme. To je asi jediný dôvod, prečo som trochu aj smutná zo svojho odchodu: sú tu ľudia, ktorých už asi nikdy neuvidím, a to je sakra divný pocit.

A to bol môj týždeň! Je to neuveriteľné, ale... môj pobyt sa naozaj končí. O týždeň idem domov. Neviete si predstaviť ako strašne sa teším! Je mi aj trochu smutno, lebo nechcem prísť o istých ľudí, ale musím sa s tým nejako vyrovnať. Je to tak, ako to je, výmenné pobyty sú dočasné a je čas sa naučiť, ako sa rozlúčiť. A som rada, že sa čoskoro budem môcť vrátiť domov medzi rodinu a kamošov a už nemať žiadne problémy s dorozumievaním sa a proste mať pokoj. Tento polrok bol vážne náročný a už by som ho chcela konečne ukončiť. Takže som viac šťastná než smutná, ale napriek tomu je to trochu nahovno.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama