Najhoršie klišé v YA knihách #1 - Vzťahy

19. ledna 2017 v 17:00 | Ivy Haven |  Na tému
Chcela som napísať článok o klišé v YA knihách tak všeobecne, ale potom som si uvedomila, ako veľa ich je. Teraz sa teda budem zaoberať iba tými otravnými klišé, ktoré sa týkajú vzťahov, teda najmä tých romantických, ale trochu aj kamarátskych a rodinných. Ešte predtým než sa do toho pustíme by som chcela povedať, že klišé je otravné iba vtedy, ak je zle napísané. Plno týchto vecí o ktorých budem písať sú v knihách, kde mi vôbec nevadia, pretože sú nejakým spôsobom iné, postavy sú zaujímavé a podobne. Bohužiaľ, to nie je vždy ten prípad.

1. Láska na prvý pohľad

Myslím že tento som spomenula už vo svojej recenzii na knihu So kalt wie Eis, so klar wie Glas. Spomeniem ho ešte raz, lebo ma veľmi otravuje. V tomto klišé sa hrdinka a jej milovaný do seba zamilujú po tom, čo sa po prvýkrát uvideli. Namiesto toho aby sa predtým začali trochu rozprávať, išli na rande alebo, ja neviem, trochu sa aj spoznali sa tvária, že sa milujú tak deň po prvom ahoj. Je to neuveriteľne časté, v takmer každej knihe čítam o tom, ako hlavná hrdinka stretla nejakého fajn chalana, na ich druhom stretnutí sa pobozkajú a odrazu sa milujú, ich život sa zmenil a čo takto spolu utiecť. To by všetko bolo v pohode, keby išlo o obyčajný crush, ibaže autori nás chcú skalopevne presvedčiť, že ide o skutočnú, nadpozemskú lásku ktorá prekoná všetky prekážky a je silnejšia než celý svet. Namiesto toho by mohli písať o tom, ako sa postavy naozaj spoznávajú, zbližujú a ich city sa pomaly prehlbujú. Potom by som plno párov z kníh aj mala trochu rada, zatiaľ čo väčšinou ma iba otravujú.




Asi najhorší prípad tohto klišé som stretla v prvej knihe Tajného kruhu - Zasvätenie od L.J. Smith, autorky Upírskych denníkov, čo, nechcem byť hnusná, ale viem že nie je práve najkvalitnejšia literatúra. Stále, fakt že hlavná hrdinka Cassie stretla Adama v prvej kapitole a rozprávali sa pár minút - z toho sa jej ani nepredstavil, dal jej nejaký kameň a zmizol a potom strávila celú knihu neustálym uvažovaním nad tým aký je úžasný a perfektný, až ho opäť stretla a povedala si, že ho miluje, to bola už silná káva. Dievča, nevedela si ani jeho meno, ako sa môžeš tváriť, že ho miluješ? Nehovoriac o tom, že zistila že je to priateľ jej najlepšej kamošky. Najhoršie na tom bolo, že z tejto neuveriteľnej lásky ku chalanovi, ktorého videla raz v živote vzniklo strašne veľa konfliktov a po celý čas, ako som túto a druhú knihu v sérii čítala som si musela hovoriť, aká je to strašná neuveriteľná hovadina. Prečo som to teda neodložila? Mala som veľa času po škole pred krúžkom, tak som chodila do Panta Rhei.

Myslím si že hlavný dôvod prečo je toto klišé také rozšírené je to, že veľa autorov cíti potrebu pridať do ich kníh nejakú tú romancu. Jasné, sú to YA knihy a čitateľom sa to páči. No akosi si nenájdu čas naozaj svoje postavy a vzťahy medzi nimi rozvinúť, pretože sa toho už aj tak deje veľa a nemajú priestor, alebo v tom horšom prípade je im to úplne jedno. Priemerný mladší čitateľ sa aj tak dosadí na miesto hlavnej hrdinky a cez ňu bude žiť tento epický milostný príbeh, pretože tomu chce uveriť. Priemerný čitateľ takýchto kníh je asi o dosť mladší než ja. Ale ospravedlňuje to autorov? Nemyslím si. Omnoho viac by som ocenila, keby namiesto tvorenia nerealistických ilúzií sa naozaj pozreli na ich postavy a prečo by sa mali mať radi.

2. On bol zlý arogantný chalan, ona bola dobré nemotorné dievča

Ked už spomíname trochu sa viac pozrieť na svoje postavy, čo takto sa uistiť, že nespadajú do toho najväčšieho stereotypu páru v YA literatúre? Autor by sa mal na chvíľu zastaviť a položiť si pár otázok:
Je moja hlavná hrdinka nevýrazné, slušné dievča ktorej najlepšia charakteristika je, že nie je schopná urobiť dva roky bez toho, aby spadla? Je objekt jej túžby rebel, ktorý je drsnejší než šmirgľový papier, serie na všetko okolo seba a jeho ego je natoľko veľké, až musí spať vo vedľajšej izbe? Je na moju hlavnú hrdinku zlý a neslušný bez akéhokoľvek pádneho dôvodu? Je moja hrdinka napriek tomu z neho totálne namäko? Plánujem ich dať dokopy a odhaliť, že ten arogantný hajzel má vlastne veľa dôvodov prečo je taký hnusný, lebo mu akože umreli rodičia a má tragickú minulosť a je strašne smutňučký a to úplne ospravedlňuje jeho odporné správanie? Prečo chcem napísať doslova rovnakú knihu, akú napísalo už sto ľudí predo mnou nehovoriac o tom, že tento vzťah je veľmi nezdravý?

Množstvo dievčať sníva o tom, že sa do nich zamiluje ich bad boy a iba kvôli nim sa zmení, a že tento bad boy vlastne vôbec nie je zlý, ale iba obeť. Je samozrejmé, ža o tom existuje veľa kníh. Opäť by to bolo v pohode, keby, za prvé, to nebolo v každej druhej knihe a za druhé, keby sa aj trochu obťažovali tie postavy a ich vzťahy rozvinúť. Rovnako ako nebudem mať rada hlavnú postavu iba preto, lebo je to hlavná postava, nebudem mať rada niekoho, kto sa celú prvú polovicu knihy správal arogantne a nesympaticky iba preto, lebo pred pár rokmi mu umrel škrečok. Dobre, možno mu neumrel škrečok, ale pes rodičia a k tomu ho jeho dedko mlátil alebo niečo podobné a áno, z toho by človek určite mal traumu a možno by sa aj správal veľmi nepríjemne. Ale to neznamená, že je to odrazu v pohode. Neznamená to, že má teraz povolenie byť hajzlom do konca svojho života. A vzťah, v ktorom niekoho neustále uráža a ponižuje vôbec nie je zdravý ani ospravedlniteľný.
Namiesto toho by ho mohol autor ukázať ako niekoho, kto sa aktívne snaží dostať sa cez jeho minulosť, aj vdaka jeho láske, a že sa zlepší a ospravedlní sa za to, aký bol. To by bol príbeh, ktorý by sa mi páčil a pár, ktorému by som fandila.

3. Kde sú tvoji rodičia?

Ďalším strašne častým klišé, ktoré súvisí so vzťahmi je to, že rodina a kamošky hlavnej hrdinky zmiznú z príbehu len čo stretne jej vyvoleného. Najmä čo sa rodiny týka, niekedy sa v príbehu ani len nenachádzajú. YA by nebolo YA keby hlavná postava mala milujúcu, fungujúcu rodinu a priateľov. Rodičia musia byť už po smrti alebo absolútne neschopní starať sa o ich potomstvo. Vlastne si práve neviem spomenúť na jednu knihu, kde by mala hlavná postava normálne rodinné zázemie. Vlastne nie, jedna pozitívna výnimka je séria Percy Jackson, ktorá sa vážne venovala rodičom, či už to boli obyčajní ľudskí alebo tí božskí. Je pravda, že väčšinu času trávia postavy preč z domu, ale aj tak.

Jasné, ten tragický príbeh mladého dievčaťa, ktoré je nútené vyrásť skôr a starať sa o svojich mladších súrodencov a ťažký životný osud a podobne, ale... už je to nuda. Nie, vážne. Už je to nuda. Chcem konečne čítať o veľmi pozitívnom vzťahu medzi rodičami a deťmi, kedy sa navzájom majú radi a zaujímajú sa o seba a možnože to nie je dokonalé a majú svoje chyby, ale sú fyzicky prítomní. A deti musia vyriešiť otázku toho, či majú svojim rodičom povedať o tom, čo sa deje v ich životoch, ako napríklad vysvetliť im svet nadprirodzena a podobne.


Podobným prípadom sú najlepší kamaráti, a toto sa týka najmä takej tej romantickej fikcie, ale typická hlavná hrdinka má tak jednu najlepšiu kamarátku, ktorá je typicky omnoho odvážnejšia a šialenejšia než ona sama, pretože typická hlavná hrdinka musí byť nevinná šedá myška bez skúseností s chlapcami a alkoholom a vyzývavým oblečením a podobne. Funkcia tejto najlepšej kamarátky je pozvať hlavnú postavu na párty, kde stretne chalana svojich snov; dať hlavnej postave make-over; rozprávať sa s ňou o chlapcovi jej snov; dať sa dokopy s kamarátom chlapca hlavnej postavy; byť tam pre hlavnú postavu ked sa poháda s jej chlapcom, poprípade pohádať sa s ňou kvôli nejakej malichernosti pre drámu a napätie. Prečo sa vôbec obťažovať tvoriť nejakú postavu, ked jej človek ani nedá nejaký zmysel? Nejaké poslanie? Niečo, čo by ju odlíšilo od iných postáv? Opäť, niektorí autori sa priveľmi stratia v ich romantickej zápletke a úplne zabudnú na všetko ostatné, ako napríklad rozvinúť ostatné postavy.

Povedala by som, že všetkým týmto klišé sa dá veľmi jednoducho vyhnúť, ale napriek tomu sa nachádzajú v neskutočnom množstve YA kníh. Je to vážne škoda. A ešte horšie je, že toto nie sú ani zďaľeka všetky klišé, ktoré ma otravujú. (Mám veľa pocitov ohľadne kníh, dobre?!)
 


Komentáře

1 Heaven Heaven | Web | 19. ledna 2017 v 17:35 | Reagovat

Úplně jsi mi svým článkem připoměla dobu, kdy jsem  takové knihy žrala :D Jakože ve velkém :D To bylo tak před 3 a více lety :D
Přečetla jsem několik desítek YA knih a teď si na ně nedokážu ani pořádně vzpomenout :D Už jsem dospěla do bodu, kdy mi všechny připadají jako přes kopírák, podobné kostry příběhu, podobné postavy a všechno. Všechny ty krásný obálky, skvělý recenze na knižních blozích... Před pár lety ano, ale dnes to vidím víc kriticky a nestavím se k tomu tak, že každej, kdo umí napsat průměrnou fanfikci je spisovatel :)

2 Ivy Haven Ivy Haven | Web | 22. ledna 2017 v 14:47 | Reagovat

[1]: Myslím si že takmer každý mal takú fázu a vkus v knihách sa nám mení. Totálne súhlasím: na skvelú knihu treba viac. Len ma stále prekvapuje, koľko vydavateľstiev takéto knihy stále predáva - teda, koľko ľudí ich stále má rado! Podľa mňa nie každá kniha musí byť práve majstrovské dielo, ale niekedy nájdem naozaj zlé knihy a som prekvapená, že sa to predáva. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama