Leden 2017

Týždeň 25: O statementoch a rozlúčkach

29. ledna 2017 v 17:49 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Vedela som, že ma čakajú iba posledné dva týždne školy, ale nečakala som, že tento týždeň bude posledný poriadny týždeň vôbec. Ten budúci mám totiž celé utorkové doobedie voľno a potom v stredu a vo štvrtok školu iba do obeda. Ide to desivou rýchlosťou. Vôbec nedokážem uveriť, že už ma čaká iba 5 dní v škole a iba niečo cez týždeň v celej tejto krajine. Kam sa podel všetok ten čas? Cítim sa, akoby som sem iba včera nastúpila a teraz už odchádzam. Kedy sa to stalo?! Prečo je už koniec januára?!

PONDELOK: Celú túto záležitosť s mojím statementom, ktorý som mala predviesť pred celou triedou som brala trochu ako skúšku. Bola to posledná ozajstná skúška, akú tu budem mať, a chcela som mať dobrý prednes, dokázať im aj sama sebe, že som sa tu aj niečo z tej nemčiny naučila. Potom som si to samozrejme odkladala na poslednú chvíľu, až som si svoj text musela dopísať, preložiť aj naučiť sa v jeden deň, v ktorý som ešte aj šla do kina. Zodpovednosť nadovšetko. Ale ku koncu večera som svoj text už dokázala povedať naspamäť, s množstvom gramatických chýb, ale snažila som sa. Moja téma bola mimochodom krátka úvaha o talente vs. tvrdej práci, čo nie je veľmi napínavé, ale dobre sa mi o tom písalo. Nechcela som si vybrať nejakú veľmi náročnú tému ako Donald Trump či vojna v Sýrii a potom by som nevedela, ako o tom v nemčine hovoriť. Toto bolo jednoduché, neurazí to nikoho, ani veľmi nenadchne, ale funguje to. Nakoniec som samozrejme na celý svoj text zabudla. Mala som kartičky, kde som ho mala napísaný, takže som si nimi mohla pomáhať. Párkrát som sa zakoktala - najviac som mala problémy so slovami macht Anfang einfacher a erfolgreich zu werden, ale to je moja vina že som použila také blbé slovné spojenia. Podstatné je, že je to za mnou: vyhodnotenie som ešte nedostala a zajtra mám poslednú hodinu nemčiny, takže by bolo fajn keby som ho dostala vtedy.

UTOROK: Na telesnej sme robili jógu a gymnastiku na kladine, a každá sme si museli nacvičiť vlastnú choreografiu, aby si ju mohla učiteľka natočiť a potom oznámkovať. Nič príjemné. Ako som bola na konci kladiny, stratila som rovnováhu a začala som padať, takže som musela mávať rukami ako veterný mlyn aby som sa tam ešte udržala. Bola som stelesnenie elegancie a krásy. Ale nespadla som! Potom mi sama učiteľka povedala, že som sa tam naozaj veľmi tesne udržala, čo neviem či je dobre že som sa udržala alebo zle že som takmer spadla. Potom som mala taliančinu, ktorá mi veľmi nebude chýbať. Bolo pekné naučiť sa trochu z nového jazyka a vždy som chcela vedieť hovoriť taliansky, ale veľa som sa toho nenaučila. Na tej dvojhodinovke vždy zaspávam a som totálne stratená. Ešte som neprešla ani jednou písomkou, čo sme tam písali, takže tak. Učiť sa naraz dva jazyky bolo proste priveľa.


Recenzia: La La Land

26. ledna 2017 v 16:59 | Ivy Haven |  Filmy

Názov: La La Land
Žáner: Muzikál/Romantický/Komédia
Réžia: Damien Chazelle
Herci: Ryan Gosling (Sebastian), Emma Stone (Mia), John Legend (Keith), Finn Wittrock (Greg), J. K. Simmons (Bill)
USA, 2016, 127 min

Mia sníva o živote úspešnej herečky, no akokoľvek sa snaží, žiadne ponuky jej neprichádzajú. Sebastian je klavirista snívajúci o vlastnom jazzovom klube, ktorým by dokázal, že jazz ešte nie je mŕtvy. Dokáže ich láska prežiť v meste známom pre zlomené srdcia, stratené sny a nenaplnené ambície? Tento neuveriteľne úspešný muzikál je práve príbehom ich vzťahu, snov, lásky a nostalgie.

Muzikály práve nevyhľadávam, ale zase človek by niekedy mal skúsiť niečo nové. Veľmi tomu pomohlo, že tu hrajú práve Ryan Gosling a Emma Stone, ktorých som už videla v jednom z mojich obľúbených filmov, Crazy Stupid Love. To, že tento film získal rekordných 7 ocenení Golden Globes, 11 BAFTA nominácií a 14 nominácií na Oscara som zistila až potom. Jednoducho povedané, očakávala som že si pozriem príjemný oddychový film a hudobné čísla ma budú nudiť, ako to už býva. Bola som ale príjemne prekvapená.

Týždeň 24: Prekvapivo príjemný

22. ledna 2017 v 14:41 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Je tu nedeľa a s ňou ako vždy veľmi napínavý článok toho, čo som cez tento týždeň robila.

PONDELOK: Zobudila som sa s pocitom, že sa opäť idem pozvracať a neverila som si dosť na to, aby som šla do školy. Bolo to už na tretí deň po tom, čo som zjedla tie slávky, takže celkom dlho na to, aby mi stále bolo zle. Nakoniec ani nebolo, ale pre istotu som zostala doma a dala si posledný deň diétovania.

UTOROK: Nič nie je lepšie než začať týždeň písomkou z chémie! Chémia je pre mňa vážne vtipná, pretože nielen chémia po slovensky je neskutočne zložitá, ale po nemecky, kde sa prvky volajú inak a názvoslovie je ešte horšie je to vážne skúsenosť. Bola to jedna z prvých hodín ktorú som tu mala a v prvý deň som sa tu cítila ako Alenka v ríši zázrakov, alebo na drogách, pretože som nemala najmenšie tušenie čo sa okolo mňa deje. Chemikár odo mňa nikdy veľa nevyžadoval a predošlú písomku som nepísala, ale teraz sme sa dohodli, nech si to aspoň vyskúšam. No, vyskúšať som si to vyskúšala, jediná vec čo ma trochu zachránila bolo to, že ku písomke sme dostali taký malý zošit kde boli všetky vzorce, periodická tabuľka, dokonca aj elektrónová konfigurácia a podobné veci ktoré na Slovensku chcú, aby si vedel naspamäť. Ja som vážne zlá v učení sa niečoho naspamäť a toto mi prišlo veľmi šikovné. Myslím si, že je podstatnejšie dokázať, že človek rozumie učivu než že sa vie nabifliť vzorce. Ešte tie jednoduchšie pochopím, že je fajn vedieť ich naspamäť, ale v téme ktorú preberáme máme tri podobné vzorce na rozdielne veci, všetky s odmocninami, logaritmom a podobne, teda je vážne ľahké sa v nich zmýliť a je škoda, keby mal pre to človek pokaziť celé jedno zadanie. Aspoň to je môj názor.

Na oslavu toho, že je teraz vonku tak hnusne a zima, sem pridávam fotky ešte z jesene, ktoré som fotila práve preto aby som mala čo pridávať do článkov a potom na ne zabudla.

STREDA: Strašne ma otravuje, keď učitelia neohlásia vopred, že budú chýbať. Jasné, často to sami nevedia, tomu chápem. Ale ja som v stredu stala, pripravila sa, poponáhľala sa do školy iba preto, aby som zistila, že som pokojne mohla spať ešte dve hodiny. Moja angličtinárka chýbala a po tom som mala voľnú hodinu. Neoplatilo by sa mi ísť domov, takže som proste zostala v škole a zabíjala čas. Teda, ešte som si zašla do mesta a kúpila si rúž, ktorý som už dlhšie chcela. Dobre využitý čas. Tak či tak, nič študenta nezabolí viac než myšlienka na tie hodiny spánku, o ktoré prišiel.

Najhoršie klišé v YA knihách #1 - Vzťahy

19. ledna 2017 v 17:00 | Ivy Haven |  Na tému
Chcela som napísať článok o klišé v YA knihách tak všeobecne, ale potom som si uvedomila, ako veľa ich je. Teraz sa teda budem zaoberať iba tými otravnými klišé, ktoré sa týkajú vzťahov, teda najmä tých romantických, ale trochu aj kamarátskych a rodinných. Ešte predtým než sa do toho pustíme by som chcela povedať, že klišé je otravné iba vtedy, ak je zle napísané. Plno týchto vecí o ktorých budem písať sú v knihách, kde mi vôbec nevadia, pretože sú nejakým spôsobom iné, postavy sú zaujímavé a podobne. Bohužiaľ, to nie je vždy ten prípad.

1. Láska na prvý pohľad

Myslím že tento som spomenula už vo svojej recenzii na knihu So kalt wie Eis, so klar wie Glas. Spomeniem ho ešte raz, lebo ma veľmi otravuje. V tomto klišé sa hrdinka a jej milovaný do seba zamilujú po tom, čo sa po prvýkrát uvideli. Namiesto toho aby sa predtým začali trochu rozprávať, išli na rande alebo, ja neviem, trochu sa aj spoznali sa tvária, že sa milujú tak deň po prvom ahoj. Je to neuveriteľne časté, v takmer každej knihe čítam o tom, ako hlavná hrdinka stretla nejakého fajn chalana, na ich druhom stretnutí sa pobozkajú a odrazu sa milujú, ich život sa zmenil a čo takto spolu utiecť. To by všetko bolo v pohode, keby išlo o obyčajný crush, ibaže autori nás chcú skalopevne presvedčiť, že ide o skutočnú, nadpozemskú lásku ktorá prekoná všetky prekážky a je silnejšia než celý svet. Namiesto toho by mohli písať o tom, ako sa postavy naozaj spoznávajú, zbližujú a ich city sa pomaly prehlbujú. Potom by som plno párov z kníh aj mala trochu rada, zatiaľ čo väčšinou ma iba otravujú.


Týždeň 23: Prečo nikdy nejesť slávky

15. ledna 2017 v 13:09 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
PONDELOK: Môj pondelok nebol ničím veľmi špeciálny, po prázdinách sa v škole pracuje už úplne naplno a riešia sa samé písomky. S výnimkou BG, kde sme pracovali na novom umeleckom projekte, tentoraz sme si všetky museli vybrať nejaký obrázok, z neho potom nejakú časť a tú asi desaťkrát reprodukovať rôznymi technikami - teda ako koláž, perom, kriedami a podobne. Ja som samozrejme veľký umelec, takže som namiesto akvarelových farieb vytiahla obyčajné vodovky a pokojne s nimi pracovala kým ma na to neupozornila učiteľka. Osobne som na takéto maliarske veci nikdy veľmi nebola a mne to všetko príde úplne rovnaké. Celý tento predmet je v pohode, človek sa na ňom trochu vyblázni a je to celé také kreatívne, ale nechce sa mi tam dve hodiny sedieť a maľovať ako na základnej škole. Bola by som omnoho radšej, keby bol iba voliteľný.

UTOROK: Mali sme písomku z Ekonómie a práva, teda v tomto prípade iba z práva, a aj keď som tú predošlú písať nemusela, tentoraz mi učiteľka dala zoznam tém, z ktorých sa bude písať a ja som to brala ako vyzvanie k tomu, aby som sa to tiež naučila. Nedala by mi predsa zoznam tém na písomku iba tak, aby som si ho prečítala, alebo? Očividne áno, lebo keď som sa tam objavila, vyzerala byť celkom prekvapená. Ale už som tam bola, mohla som si tú písomku rovno napísať. Dohodli sme sa, že pri tom môžem používať učebnicu. To by bolo dokonalé, keby som jej dokázala rozumieť. Je to právo, takže všetko strašne zložito napísané, ako to už býva. Preberáme pracovné, rozvodové a dedičné právo. To dedičné je celkom zábava a aj tie rozvody ujdú, ale pracovné ma neskutočne nudí a ani som sa ho veľmi neučila. Samozrejme, na písomke bolo najmä to a na tie zvyšné iba dve úlohy.

STREDA: Začínali sme druhou hodinou, ktorá bola angličtina, a potom som sa dozvedela, že po tom majú špeciálne hodiny ohľadom ich maturitnej práce, na ktorých teda byť nemusím. Inak povedané, mala som štyri hodiny voľna, takže som sa otočila a šla som späť domov. Pripomenulo mi to môj dvanásty týždeň, ktorý v podstate prebiehal rovnako, len vtedy ma to už po čase začalo otravovať. Teraz ma to vážne potešilo a veľmi som to ocenila.


So kalt wie Eis, so klar wie Glas - Oliver Schlick

12. ledna 2017 v 17:00 | Ivy Haven |  Knihy
Ja viem, že až tak veľa ľudí čo hovoria po nemecky nie je, ale o túto knihu som sa potrebovala podeliť.

Názov: So kalt wie Eis, so klar wie Glas (Studená ako ľad, jasná ako sklo)
Autor/ka: Oliver Schlick
Diel: samostatná
Žáner: fantasy, YA
Vydavateľstvo: Ueberreuter
Počet strán: 383
Jazyk: nemecký

Anotácia


Osemnásťročná Cora sa po náhlej smrti jej matky sťahuje do Rockenfeldu, kde žije jej dedko Jacob Dorneyser. Toto miesto je známe najmä vďaka ručnej výrobe snežných gúl, ktorú začal Corin predok ešte v 16. storočí. Podľa legendy mu prvú snežnú guľu daroval samotný diabol. Cora je z tohto tvorenia maličkých svetov v sklenej guli úplne unesená a poprosí dedka, aby ju to naučil. No po krátkom čase sa začnú diať zvláštne veci. V prvom rade sa u Jacoba objaví pohľadný a tajomný Niklas, s prenikavými ľadovomodrými očami, ktoré Coru neskutočne priťahujú a o ktorého návštevách pri jej dedkovi nesmie nikomu povedať. Po nociach vidí zvláštne svetlo v lese a snehové vločky sa pred jej očami menia na výstražné slová. Cora začína veriť, že na tej legende je trochu pravdy. Aké je tajomstvo prvej snežnej gule?

Týždeň 22: Bolo nás 12

8. ledna 2017 v 16:29 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Narozdiel od slovenských detí sa mi prázdniny končili už vo štvrtok. Posledné tri dni som strávila väčšinou doma. Ešte v pondelok som bola pomôcť krstným v ich reštaurácii, ale na druhý deň sa mi akosi podarilo zostať celý deň doma - čo nie je také ťažké, vzhľadom k tej zime vonku. Teda, zime. Zaujímavý fakt, ktorý mi nikdy nedošiel: Slovensko je omnoho studenejšie než Švajčiarsko. Mne sa táto krajina spájala s Alpami a chodili sme sem vždy v zime lyžovať, takže som mala nejako zafixované, že je tu proste chladno. Na horách určite, ibaže väčšina miest je tu postavených pri tých mnohých jazerách, rovnako ako Zug, a teda sú položené celkom nízko. Aspoň tak si ja vysvetľujem, že zatiaľ čo na Slovensku mali sneh už v decembri, tu padli prvé mínusové teploty až niekedy tento týždeň. Sneh napadol aj predtým, ale rýchlo zmizol. Tentoraz to ale vyzerá, že už sa tu udrží. Za týchto pár dní som na Snapchate videla viac fotiek zasneženej krajiny ako bolo potrebné. Tiež sa mi podarilo postaviť svojho prvého snehuliaka. Je síce škaredý, ale to nemení moju lásku k nemu.


Ešte v stredu som išla do mesta, len tak, aby som vypadla z domu a poobzerala sa po obchodoch s vianočnými zľavami. K tomu som si asi hodinu a pol posedela v Starbucks, ktoré je síce zbytočné drahé, ale je tam teplo, majú tam bezplatné WiFi a už je to tak dlho, kedy som si tam niečo kúpila. Ak tam aj idem, zoberiem si iba horúcu vodu, ktorá je zdarma. Nie, vážne. Naučila ma to moja americká kamoška. Ak ma niekedy uvidíte so Starbucks pohárom v ruke, šance sú, že je tam iba horúca voda.

Týždne 20 a 21: O zmenách a novoročných predsavzatiach

2. ledna 2017 v 19:49 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Tento článok síce mal vyjsť v nedeľu ale hej, prečo nie trochu zmeny? Mám za sebou veľmi krásne dva týždne. Na Vianoce sem totiž pricestovala moja rodina a strávili sme sviatky všetci spoločne lyžovaním. Necítim sa na to rozpisovať, čo som robila každý deň lebo lyžovačka nie je veľmi napínavá. Skôr by som sa chcela pozrieť na celý predošlý rok 2016.

Viem, že populárne meme je, že 2016 bol príšerný a úprimne, celkom tomu chápem. Určite to bol rok plný veľmi nepríjemných a smutných udalostí. Ale aký bol pre mňa osobne, ako človeka? Nuž, stalo sa toho veľa. Celý tento výmenný pobyt bol dosť veľkou hnucou silou v mojom živote. Necítim sa nejako veľmi zmenená. Myslím, že je to ako s jazykom. Nedokážem naozaj určiť moment, kedy sa moja nemčina zlepšila natoľko, aby som bola schopná mať nejakú konverzáciu, lebo taký moment neexistuje. Namiesto toho sa mení každým dňom, čo tu strávim, a môžem iba porovnávať. Vôbec sa necítim ako iný človek, aj keď mi rodičia povedali, že nejako som ukecaná a že mám blbé poznámky. Podľa mňa som ich mala vždy a oni ma iba dlho nevideli. Veľmi som dúfala, že mi táto skúsenosť pomôže byť viac sebaistá a uzrejmím si tu, kým som a kým chcem byť. Stále mám ale veľa pochybností a ak mi tento pobyt niečo naozaj ukázal, je to práve to ako veľmi o sebe a o všetkom pochybujem. Nerobím si novoročné predsavzatia, pretože ich nikdy nesplním, ale ak by som nejaké mala, bolo by to skúsiť viac hľadať to pozitívne. Nikdy som nemala záujem byť slniečková a večne optimistická, ale viem, že mám sklony k pravému opaku. Vždy hľadám to, čo je zlé, uvažujem nad najhoršími možnými výsledkami, mám strach z vecí, ktoré sú ešte vzdialené a strašne, strašne o všetkom priveľa premýšľam. Za posledných päť mesiacov som mala množstvo momentov, kedy som si sama musela povedať hej, čo takto sa konečne upokojiť a neriešiť to tak priveľmi? Kvôli všetkému tomuto strachu som zabudla na to, aká vďačná som, že tu vôbec môžem byť. Dokonca bývať so svojou vlastnou rodinou a mať možnosť s nimi stráviť sviatky je niečo, čo ostatní výmenní študenti nemajú. Napriek tomu som stále mala pocit, že sa so všetkým vyrovnávajú lepšie ako ja, že nemajú také problémy nadväzovať priateľstvá a že sa im podarilo vytvoriť pevnú komunitu, do ktorej som stále nemala pocit, že úplne patrím. Ale ja nemôžem vedieť, ako sa oni cítia a nemôžem sa neustále s ostatnými porovnávať. Som tu v prvom rade pre seba.


Teším sa na rok 2017, čo je veľmi zvláštny pocit, pretože inokedy je mi Nový rok celkom ukradnutý. A neteším sa preto, lebo očakávam nejaké drastické zmeny v mojom živote a odteraz sa začnem zdravo stravovať a učiť sa na jednotky, pretože, ehm, poznáte ma?? Ale stane sa veľa vecí, ako napríklad prídem konečne domov a znova uvidím svoju rodinu a kamošky a psa, ktorí mi už naozaj chýbajú. Jasné, je tu pár ľudí, ktorí mi budú chýbať a na tento pobyt budem spomínať rada, ale už som celkom pripravená ísť domov. Stavím sa že keď naozaj budem musieť ísť domov, napíšem sem urevaný článok o tom, ako strašne ma bolí zanechať všetko za sebou. Tiež pár týždňov po mojom odchode budem mať 18, to bude super, a ešte sa musím pokúsiť dokončiť tretiu triedu, čo vôbec nebude super. Som si istá že aj v roku 2017 ma čaká veľa momentov, kedy sa budem cítiť nahovno a bude mi ťažko, a aj tie prvé týždne po mojom návrate nebudú ľahké. Ale práve v tomto momente som zvedavá, čo mi tento rok prinesie.