Týždeň 17: Ako sa mi podarilo meškať do školy trikrát za sebou

4. prosince 2016 v 13:36 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
V minulom článku som písala, ako si prajem aby som ochorela a mala pokojný týždeň. Môj život si to prečítal a povedal si lol, nope bitch.

PONDELOK: Tento deň ešte vyzeral sľubne, pod čím treba rozumieť to, že som sa zobudila so strašnou bolesťou v krku, bolo mi blbo, bolelo ma brucho, bol pondelok a povedala som si hej, čo takto využiť svoje herecké schopnosti, zahrať že moja situácia je stokrát horšia a zostať doma? Vlastne som nemusela nikoho presviedčať, aby ma tu nechali, ujo sa na mňa pozrel, povedala som mu že je mi blbo a sám mi navrhol, nech zostanem doma. Tak prečo by som sa s ním hádala? Zostala som v postielke ešte tak do desiatej a užívala som si voľný deň. V triednom chate sa zatiaľ začal riešiť projekt z geografie a tak moju myseľ napadlo, že je práve čas stresovať sa kvôli projektu, ktorý budem musieť prezentovať až budúci piatok, lebo prečo nie. Tak či tak, nejako sa mi podarilo na to zabudnúť a zvyšok dňa som strávila striedavo zabalená v perine v posteli a zabalená v perine na stoličke.

UTOROK: V tento deň sme sa už potrebovali so spolužiačkami stretnúť, aby sme urobili ten blbý projekt z geografie (mám pocit, že posledné dva týždne nehovorím o ničom inom, tak veľmi ma to zasiahlo) a ja som sa cítila ráno lepšie, žiadne teploty ani nič, takže som šla do školy. Teda, pokúsila som sa. Akosi som sa totiž pozabudla a zmeškala som svoj autobus (na toto sa pripravte, toto sa ešte bude opakovať) a musela som teda 15 minút čakať na druhý a teda aj 15 minút meškať do školy. Nič nie je príjemnejšie. Ked som prišla ku učebni chémie, musela som zaklopať asi štyrikrát, kým to začuli, aby sa ešte viac pridalo ku mojej hanbe. Inak moja trieda má práve teraz možnosť vyskúšať si ako vyzerajú seminárne predmety (teda, tak by som ich popísala v slovenčine), kde im akože učiteľ vysvetlí čo sa budú učiť a ako im to môže pomôcť a podobne. Je to ale cez obed takže som si musela nájsť nejakú spoločnosť a šla som cez obed von s kamoškou.

Domáce vianočné cukrovinky, ktoré sa síce nepodarili dokonale, ale sú vynikajúce.

STREDA: V stredu sme začínali druhou hodinou, ale to ma nezastavilo od toho, aby som opäť meškala. DRUHÝKRÁT V TÝŽDNI, Z TOHO SOM JEDEN DEŇ ANI LEN NEBOLA V ŠKOLE. Lebo to vôbec nie je divné a trápne a znak toho, že môj život vôbec nemám pokope a potrebujem voľno a spánok. Ale to bolo posledné, čo ma v tento deň čakalo. Na obede som po prvýkrát od toho čo som sem prišla sedela sama a uvedomila som si, aká vďačná som mojim spolužiačkám, že im nevadí že som sa na ne prilepila a teraz ich obťažujem ešte aj na obedoch. Bol to divný pocit, lebo tu vo Švajčiarsku sami sedia iba najväčší lúzri a vyvrheľovia. Mala som sto chutí ich osloviť a založiť spolu Klub lúzrov 2016. Namiesto toho som sledovala blbé videá na YouTube. V tento deň sme mali odovzdať handout na ten blbý projekt z geografie, čo sú vlastne poznámky, ktoré spolužiačky dostanú s tými najpodstatnejšími vecami, čo povieme v prezentácii. Tu sa totiž zošity a učebnice používajú minimálne a väčšinou dostávame takéto papiere, na ktorých už všetko je napísané. Tento handout sme mali presne naformátovaný, takže sme do neho proste museli hodiť tie informácie a urobiť domácu úlohu ktorá tiež patrí ku prezentácii projektu (vážne). Znie to jednoducho, ale nebolo. Word proste nenávidí všetok ľud sveta a robil všetko preto, aby nám to nevyšlo. Viete, posuniete obázok o jeden milimeter a odrazu sa vám celá stránka prehodí. Asi o 17:35 sa na počítačoch objavila správa, či sa môžu o desať minút sami vypnúť aby sa šetrila energia. V triede (boli sme tam v podstate všetky) vypukla panika. Nakoniec sme to odoslali o siedmej večer. Presne tak, v škole som trčala do siedmej večer. Pýtate sa ako som to prežila? Neprežila. Jedna moja časť umrela a odvtedy už nič nie je ako predtým.


ŠTVRTOK: Zobudím sa o šiestej ráno, ako vždy, neuveriteľne unavená. Ešte som nemala energiu vstať z postele, takže som si na milisekundu položila hlavu späť na vankúš. Ked som opäť otvorila oči, bolo sedem pätnásť. V tomto momente som mala chuť vykašľať sa na to a pokračovať v spánku, lebo je lepšie neísť do školy vôbec než meškať tretíkrát v týždni (?). Napadlo ma opäť vytiahnuť moju chorobu, ale namiesto toho ma do školy hodil ujo. Nanešťastie boli obrovské zápchy a tak som opäť meškala. TRETÍKRÁT. V JEDNOM TÝŽDNI. Takže nie, naozaj nie som v pohode.

PIATOK: V tento deň sme mali prísť až na tretiu hodinu, takže šanca že budem meškať bola vážne malá. Pre istotu som ale šla na skorší autobus, lebo v tento týždeň som nemohla nič nechať na náhodu. Podarilo sa mi to a prišla som v čas. Namiesto taliančiny sme sa pridali ku nejakému diskusnému krúžku, ktorý mala šiesta trieda. Bolo tam strašne veľa ľudí a bolo mi to veľmi nepríjemné. Mali sme sa rozdeliť do dvojíc a so mnou nikto nechcel byť, no a tie dvojice sa mali pridať ku jednej z piatich veľkých skupín, ktorá každá diskutovala o niečom inom. Ako som tam sedela, absolútne ničomu som nerozumela a nechápala som čo sa deje a obávala som sa, kedy sa ma na niečo opýtajú. Nakoniec aj moja spolužiačka, ktorá bola so mnou v dvojici sa opýtala učiteľky, či nemôže byť s niekým iným a ja som tam skončila sama. Učiteľka mi povedala, že sa o mňa postarajú dve dievčatá zo šiestej triedy a že sa mám skúsiť trochu zapojiť. Pozrela som sa na ňu ako na debila, čo bolo veľmi neslušné, ale ona si to nijak nebrala a odišla preč. Tie dve dievčatá sa na mňa pozreli, usmiali sa a opäť sme sledovali o čom sa rozpráva. Netreba spomínať, že som sa do debaty vôbec nezapojila, ale aspoň sa ma nikto na nič nepýtal. Našťastie to trvalo iba tak dvadsať minút, po ktorých sa debatný krúžok skončil, zhrnuli to a mali sme pokoj. Potom ma čakala písomka z dejepisu, ktorá bola celkom nahovno ale to je mi v podstate jedno. Po škole sme opäť ešte jednu hodinu pracovali na tom blbom projekte z geografie, potom som šla domov, zostala som tam tak polhodinu a opäť šla do mesta, lebo som bola s kamoškou dohodnutá ísť na večeru. Pod večerou rozumejte kebab zo železničnej stanice, ktorý som jedla na lavičke pri jazere v takej zime, až som si bola istá že mi budú musieť amputovať prsty. Potom sme sa presunuli do nejakého baru a nakoniec to bol úžasný večer, stretli sme pár zaujímavých ľudí a tak podobne, proste zábava. Domov som prišla posledný vlakom, aký mi šiel, čo sa mi dovtedy ani raz nepodarilo.


V sobotu ráno som sa zobudila veľmi skoro, čo sa mi stane vždy keď som v piatok večer vonku. Nebola som ani unavená, čomu nedokážem uveriť lebo celý tento týždeň som potrebovala spánok ako soľ. Celé doobedie som trávila vymývaním cigaretového smradu z môjho oblečenia, vlasov, tela a všetkého, kam sa len mohol dostať. Strávila som tak trištvrte hodinu v sprche a všetko oblečenie čo som mohla som hodila do práčky, s výnimkou mojej bundy a šálu, ktoré som vyvesila na balkón nech sa trochu prevetrajú. Boli sme totiž v takom miniatúrnom klaustrofobickom bare, kde všetci fajčili a bolo to tam tak zasmradené, že som to celú sobotu ešte zo seba cítila. Dokonca aj dnes moja bunda ešte smrdí ako popolník a netuším, ako sa toho zbaviť. To je pre mňa najhoršia časť barov. Poobede sme piekli cukrovinky na Vianoce a je ich tak veľa a vyzerajú tak dobre, že tomu sama nedokážem uveriť. Dnes, len čo dopíšem tento článok, pustím sa na ten blbý projekt z geografie, pretože ešte musím urobiť Power Point prezentáciu. Prosím vás, nasledujúce dva mesiace nikto nespomínajte Čínu, inak sa zbláznim.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama