Týždeň 8: Storytime!!!

13. listopadu 2016 v 18:30 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Viete, ako som v predminulom článku spomínala, že som sa ešte ani raz nestratila? A ako som si v minulom článku robila srandu, že na škole bol policajný zásah? Hádajte, čo sa stalo minulú sobotu! Na párty na ktorej som bola vtrhli policajti a našli u niekoho drogy.


Takže po poriadku, môj plán bol, že niekedy v stredu pridám článok o tom, čo sa stalo a v nedeľu typické zhrnutie môjho týždňa, ale, za prvé: môj týždeň bol neuveriteľne nudný a za druhé: mala som niekoľko písomiek a radšej som sa učila. To znie, ako keby som bola zodpovedná študentka. Nie, radšej som strávila niekoľko hodín za počítačom uvažovaním o tom, ako musím napísať článok a učiť sa, až nakoniec som sa šla učiť tak o deviatej a povedala si, že článok napíšem na druhý deň. Ehm.

Ako vidíte, neurobila som to a kedže môj týždeň bol taký nudný, môžem to proste napísať sem a zabiť dve muchy jednou ranou. Predtým, než sa ale dostaneme ku tej zábavnejšej časti článku, zhrňme si teda krátko týždeň 8, teda koniec druhého mesiaca čo som tu!


Priveľa, priveľa školy, a to mi odpadlo pár hodín. V pondelok mali moje spolužiačky praktickú skúšku z chémie. Môj chemikár ale nemá najmenší záujem nejako ma skúšať a tak som šla domov. Na druhý deň zase písali normálnu písomku na ktorú som teda nemusela prísť a mohla si o hodinku dlhšie pospať. Podľa mňa je zázrak, že ma moja trieda ešte rituálne nezavraždila. Ked sa človek dostane cez celú tú jazykovú bariéru, byť výmenným študentom sa vlastne dosť oplatí. Potom sme teda mali písomku z geografie, na ktorú som sa naozaj snažila naučiť, ale... Nie. Dozvedela som sa, že okrem témy globálneho otepľovania tam bude aj úloha a slepá mapa z minulého roka. Všetky slepé mapy boli na učiteľovej webovej stránke a tak som si poviem v pohode, toto ešte nejako dám. Ako som otvorila písomku, všetky moje nádeje boli preč. Nakoniec som vyplnila iba úlohy, v ktorých som mala rozhodnúť, či je dané tvrdenie pravda alebo lož, a slepé mapy som nejako natipovala, ale ono je to v podstate jedno.


A teraz podme ku tomu, čo presne sa odohralo v sobotu. V minulom článku som spomínala, ako sa teším a dúfam, že si to užijem. Nuž, určite som si to užila. Stretnúť sme sa mali o ôsmej na železničnej stanici blízko pláže, na ktorej bol už založený oheň - mimochodom, išlo o nuda pláž. Našla som si spoj, ktorý mi išiel o 19:45 a spokojne som zišla na busovú zastávku. Ako som tam sedela, uvedomila som si, že som si nepozrela z ktorej koľaje mi odchádza vlak. Ako som si to pozrela, zistila som, že o 45 mi nejde žiaden vlak - spoj, ktorý som si pozrela, bol čisto autobusový. Rozbúcha sa mi srdce. Vlak mi ide až o 15 minút neskôr a ja mám dve voľby - čakať naň alebo risknúť to a ísť busom, ktorým som ešte nešla. Povedala som si, že nechcem meškať a že to vlastne nemôže byť také ťažké, nie?

Ako vždy, keď si poviem, že mám všetko pod kontrolou a orientujem sa tu bez problémov sa to muselo dosrať. Mojej blbosti totiž nedošlo, že autobusová zastávka Alpenblick je niečo iné než vlaková stanica Alpenblick. Autobus ma teda vysadil uprostred mesta, v štvrti, kde som ešte nikdy nebola. Bola tma, naokolo nikto a ja som si uvedomila, že nemám najmenšie tušenie, čo idem robiť. Akosi automaticky - asi vdaka tomu prirodzenému zmyslu pre orientáciu, o ktorom som ani nevedela, že ho mám - som zabočila doľava. Ak sa ma opýtate, prečo som sa proste neotočila, nešla späť na autobusovú zastávku, neodviezla sa späť niekam kam to poznám a nepočkala na ten debilný vlak, nedokázala by som vám odpovedať. Z nejakého dôvodu som si stále myslela, že všetko zvládam. Potom sa predo mnou objavil chlap a ja som si povedala, že sa ho opýtam na cestu. Práve telefonoval a tak som šla pomaly pár metrov za ním a v hlave si pripravovala, čo presne poviem. Odrazu sme šli v úplnej tme cez malú poľnú cestičku. Stále sme šli smerom, kde som predpokladala že je jazero a teda aj železničná stanica, ale akosi až vtedy ma napadlo, že je totálna tma, neviem kde som a práve idem cez pole za totálne neznámym chlapom, aby som sa ho opýtala na smer. Ak by ma niekto napadol, bola by to fakt iba moja vina. Objavili sme sa v nejakej štvrti a než som sa ho stihla opýtať na to, kde sme, vošiel do jedného z domov. Nevadíí, povedala som si, proste pokračuj dopredu. Ono to v podstate malo logiku - okolo mňa boli pekné domy a tie najkrajšie budú mať predsa výhľad na jazero, a tak, čisto teoreticky, by som sa mala dostať tam kam chcem. Po desiatich minútach, kde som sa nikam nedostala, a troch ľudoch, ktorých som sa neodvážila osloviť, som si uvedomila, že som v totálnej riti. Až po tom, ako som dvadsať minút blúdila mi konečne došlo, že som stratená a mám sa vrátiť späť. Našťastie, nebola som natoško stratená, aby som nevedela, odkiaľ som prišla. Náhodou som prešla okolo tabule s názvom ulice a napadla ma spásonostná myšlienka: vygoogliť si to. Mala som malú baterku a dáta mi ju strašne zožierali, ale povedala som si, prečo to nerisknúť? (Existuje najmenej desať dôvodov prečo to naozaj nerisknúť, ale z nejakého dôvodu som sa stále tvárila, že je všetko v pohode a nájdem to. Som strašná krava.). Zistila som, že jazero naozaj je tým smerom, kde som aj predpokladala, že je, a Google Maps mi našiel aj trasu, akou sa dostanem ku stanici. A tak som ju nasledovala a za pár minút som bola presne tam, kde som mala byť.

A ponaučenie? Ehm... Zistite si presne, akým spojom idete? Nebuďte blbí a netvárte sa, že viete, kam idete? Vďaka bohu, že existuje Google Maps?

Takže, ako som tam čakala s jednou kamoškou, napísala som našim ďalším kamošom, ktorí už boli na pláži, aby po nás prišli, lebo sme nevedeli, kde presne to je. Prišla po nás celá skupinka. Ako sme sa tam dostali, neznámy chalan nám povedal, že tu boli policajti a on im musel dať svoje meno a číslo, a teda ak budeme robiť bordel, bude to na neho. Keby len vedel... Bolo tam strašne veľa ľudí a taktiež bola tma, napriek dvom ohniskám, a tak sa tam človek musel prechádzať s mobilom a svietiť každému do tváre, aby našiel svojich kamošov. Párty bola už v plnom prúde a všetci sa tam celkom bavili. Pozdravím zopár ľudí, zoznámim sa s novými a celkom sa bavím. Ako pokračuje večer, začnem sa ale trochu nudiť. Všetci moji kamoši sú ktovie kde a ja sa tam nemám s kým baviť.


Potom tam nabehli policajti. Vedeli sme, že nás ešte prídu skontrolovať, ale akosi mi to vypadlo z mysle. Ako som ich tam uvidela, povedala som si, aká som rada, že som totálne triezva. Najprv som si myslela, že chcú, aby sme stíšili hudbu alebo niečo podobné, kým ju niekto totálne nevypol a nezačalo sa kričať, že tu našli drogy.

Poviem si, že je to celkom v riti, a idem nájsť kamošku.

Je to celkom drsné, najprv povedia, aby všetci, čo hovoria po nemecky, predstúpili. Po nemecky celkom hovorím, ale nemala som záujem sa do toho veľmi miešať. Potom nás vyzvali, aby všetci, čo niečo berú, prídu dopredu a priznajú sa. Samozrejme, nikto to neurobil. Asi najlepšie bolo, že práve tí, čo niečo so sebou mali, sa najhlasnejšie ozývali: "Kto to sem dotiahol?! Ste blbí alebo čo?!". Iní starší ľudia, v podstate organizátori, nás taktiež vyzvali, aby predstúpili a nerobili problémy všetkým ostatným. Nikto to samozrejme neurobil. Organizátor navrhol, aby nás teda všetkých prehľadali. Policajt sa uškrnul a povedal, že to fakt robiť nejdú. Vtedy mi došlo, že sa nič zlé vlastne nedeje, akokoľvek divné to bolo. Našiel sa jeden chalan, ktorý mal niečo so sebou - úprimne, nemám tušenie čo, vôbec som ho nepoznala - a tak si ho policajti odviedli a o niečom sa dohadovali. Mal zaplatiť 100 frankov - čo je akože dosť, ale na švajčiarske pomery v tejto situácii to nie je nič. Vysvitlo, že toľko pri sebe nemal, tak nás poprosili, aby sme sa pozbierali a že on na to pôjde do bankomatu a všetkým nám to vráti. Opäť, mala som síce 20 frankov, ale nejdem ich dávať neznámemu chalanovi, čo má práve problémy s policajtmi. Nejako sa ale ostatní zložili a všetko sa vyriešilo. Policajti tam s nami ešte zostali asi dvadsať minút, pýtali sa nás odkiaľ sme a ako sa nám tu páči. Ponúkli sme ich nejakými sladkosťami a syrom, čo sme mali pri sebe - toto by som si nevymyslela, ani keby som chcela - povedali nám, nech to tu potom upraceme, nepúšťame hudbu priveľmi hlasno a odišli.

V živote som nemala problémy s policajtmi ale takto som si ich nepredstavovala. Boli to asi najpriateľskejší muži zákona a bolo im to totálne jedno, napriek tomu, že sme vo Švajčiarsku, v štáte, kde človek platí pokutu keď ho pristihnú hádzať odpadky na zem. No dobre teda. Neviem, možno šlo iba o trávu, ktorá je tu legálna, a možno mal ten chalan 17 a preto to bol problém, ale osobne som očakávala väčšiu drámu. Prinajmenšom sa ale niečo aj stalo a bol to veľmi záživný večer.

A poučenie? Neberte si na párty drogy, deti, ak teda náhodou nie ste vo Švajčiarsku.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama