Týždeň 13: Nervozita

6. listopadu 2016 v 14:14 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Tento týždeň sa niesol v duchu nervov a zmätku. Posledné dni som sa akoby nedokázala poriadne upokojiť a vkuse som sa stresovala, a netuším prečo.

PONDELOK: Halloween!!! Mám rada Halloween. Neviem, či môžem povedať, že je to môj obľúbený sviatok, lebo také Vianoce majú tiež veľa do seba. Ale Halloween mám spojený s jeseňou, duchmi, akýmsi tajomnom a okrem toho nemusím trčať v kostole. Bohužiaľ, tohtoročný Halloween bol celkom sklamanie, lebo nakoniec som nič špeciálne nerobila, zostala doma a bratranec ma doučoval matiku, z ktorej sme neskôr písali písomku. Super život. Každopádne, v tento deň som opäť uvidela svoje spolužiačky po celom mesiaci. Nekonalo sa žiadne objímanie ani nič podobné, ale pripomenulo mi to, aká šťastná som, že som skončila v takejto triede. Na výtvarnej sme začali pracovať na špeciálnom projekte. Našou témou je Telo a čas, všetky máme urobiť tri práce, ktoré s tým nejak súvisia. Pozrite... Halloween. Telo a čas. Z toho proste musí vzniknúť niečo morbídne, nie? Aspoň pri mne.



UTOROK: Po tom, čo moje spolužiačky po mesiaci prišli do školy, mali opäť jeden deň voľna. V mojej slovenskej triede by sa polovica triedy v škole neukázala, ale tu sa škola berie aj celkom vážne. Inak, nie v celom Švajčiarsku sú Dušičky sviatkom a voľným dňom, ale v kantone Zug je veľa katolíkov, takže tu je. Nesťažujem si. Mala som ísť na kávu s kamoškou, ale nakoniec sa jej nedalo, takže ma vytiahli krstní na malú turistiku spoločne s ich kamarátmi. To znie ako z hororu, ale nakoniec to viac než turistika bola prechádzka a ich známi boli tiež sympatickí. Sú to inak Slováci, takže nebola ani žiadne jazyková bariéra. Po tom sme ich pozvali ku nám domov na trdelníky. Ujo vybavil, že na konci novembra pôjdeme na Vianočný trh v Rotkreuzi predávať domáce trdelníky. Robí to už pár rokov a teraz do toho zatiahol aj mňa. Povedali sme si, že to najprv vyskúšame. Zvládla som to, nikoho som neotrávila a ani nič nepripálila (iba takmer). Samzrejme, bude to trochu ťažšie s radom ľudí, ktorí ich budú netrpezlivo očakávať, ale bude to skúsenosť a tiež za to dostanem zaplatené, takže do toho idem. Už teraz mám nervy, ale k tomu sa dostaneme.

STREDA: Opäť som musela ísť do školy, našťastie až na druhú hodinu, takže som si trochu pospala. Inak to bola celkom nuda, s výnimkou obedu, kedy som šla do mesta s kamošmi. Nakoniec som sa ani nestihla naobedovať a zvyšné prestávky som nemala čas si to ísť zohriať, takže som tak trochu umierala hladom. Po škole som sa snažila naučiť matematiku, lebo na druhý deň sme mali písať písomku a po tom, čo si bratranec aj našiel čas, aby mi to vysvetlil, som cítila, že to musím napísať dobre, alebo sa aspoň pokúsiť. Okrem toho ma po škole čakala tá prezentácia výmenných študentov alebo ako to nazvať a ja som sa musela naučiť svoj text a stále mi nešiel do hlavy. Inak som ale celý týždeň bola tak unavená, že sa mi učiť ani nedalo.

ŠTVRTOK: Ako inak, písomku som mala ako prvú hodinu, takže som musela zaspať a zmeškať svoj autobus. Nič nie je lepšie než prísť na písomku 15 minút neskôr, nie?! Učiteľ to ale nejak neriešil a nechal ma písať ju cez prestávku. Niežeby mi to veľmi pomohlo, ehm. Zvyšok dňa bol tiež celkom nanič. Cez voľný čas som sa snažila naučiť svoj text, na hodine telesnej som zistila, že posledný novembrový týždeň budeme musieť v skupinkách predviesť nejakú choreografiu skákania na švihadle, čo ma tiež už teraz nervuje, a potom už prišiel Deutschkurs, kedy sme mali všetci osobitne predviesť naše texty učiteľovi. Ja som ho samozrejme strávila von na chodbe, kde sme si ho nacvičovali opäť medzi sebou. Potom sa začal program, presunuli sme sa do inej triedy a prišli všetci náhradní rodičia, pár učiteľov a rektor školy. Povedali pár slov na úvod, potom sa všetci výmenní študenti museli postaviť pred všetkých a za radom povedať svoj text. Celá som sa triasla. Nakoniec som sa uprostred neho na dlhý čas nezasekla na veľmi dlho, iba trochu, a nejako som to dala. Bola som strašne rada, že to už mám za sebou. Iná výmenná študentka, ktorá tu je už trištvrte roka, sa od dojatia rozplakala, ked hovorila o tom, aká šťastná je, že tu môže byť a ako to bude naveky jej druhým domovom. Bolo to veľmi smutné a dojímavé a potom sme sa tam všetci začali objímať. Uvedomila som si, ako rýchlo to všetko ubehlo a ako som už vlastne v polovici svojho pobytu a prišlo mi z toho tiež trochu smutno.


PIATOK: V tento deň som začínala dvojhodinovkou fyziky, na ktorej som bola mimoriadne prispatá. Robili sme pokus, pri ktorom sme mali zistiť, či káva vychladne rýchlejšie keď do nej rovno vlejeme studené mlieko, alebo najprv cvhíľu počkáme. Jediné, na čo som ja dokázala myslieť je, ako rada by som si tú kávu dala. Bohužiaľ, pracovali sme iba s horúcou vodou. Odpadla nám jedna hodina dejepisu, ktorá bola pred obedom a jedna moja kamarátka ma vytiahla do mesta na kávu. Krstní mali v reštaurácii tentoraz večer s českým jedlom, ale veľa som si z neho neužila, lebo som sa mala ísť stretnúť s výmennými študentami a vôbec som nestíhala, takže som do seba iba hodila polievku, odhryzla si zo sviečkovej a utekala na bus. Nanešťastie, prišla som do mesta o deviatej a kamoška mi napísala, že bude meškať a príde tak o polhodinu, takže som sa pokojne mohla najesť, keby som to vedela skôr, ale čo už. Nakoniec to bol celkom príjemný večer.

Ako som povedala, celý tento týždeň som mala trochu nervy a stresovala som sa nad vecami čo sa stali, čo sa dejú alebo to, čo sa stane tak o tri týždne. Neviem prečo presne som sa tak cítila. Možno preto, lebo si začínam uvedomovať, že to ide strašne rýchlo a čoskoro príde deň, kedy budem musieť odísť. Predtým, než som sem prišla mi polrok prišiel ako strašne veľa, teraz zase cítim, že to tak nie je, hlavne ked ostatní výmenní študenti zostávajú na celý rok. A na začiatku som sa musela rozlúčiť so svojimi kamarátkami a vyrovnať sa s tým, že ich život bude proste len tak pokračovať bezo mňa s množstvom zážitkov, pri ktorých ja nebudem. A teraz sa zase musím vyrovnať s tým, že odídem a moji kamoši tu budú pokračovať v ich životoch a ja ich pravdepodobne nikdy neuvidím. To sa nedá tak úplne porovnávať, lebo svoje najlepšie kamarátky som poznala od svojich šiestich rokov a teda mi chýbajú o dosť viac než títo, ktorých poznám pár mesiacov. Je to iba trochu smutný pocit a musím sa nejak vyrovnať s tým, že veci sa končia, nič netrvá večne a podobne. A tak, no. Musím sa nejako dokopať k tomu, aby som si užila čas, ktorý mi zostáva a neriešila priveľmi, koľko ho je. Len som trochu zmätená, lebo sa domov vážne teším. Už mi chýba, alebo skôr mi chýba rodina a kamošky a môj pes. Takže je to iba taký zvláštny pocit. Takže toľko k mojim pocitom: veľmi veľa zmätenosti.

 


Komentáře

1 cincina cincina | Web | 6. listopadu 2016 v 22:20 | Reagovat

Úplně chápu ten stres, taky jsou týdny, kdy se stresuju a vlastně nevím proč a nevím z čeho.
Wow, ty jsi ve Švýcarsku?:O Tak to máš můj obdiv, protože něco takového si vůbec neumím představit!

2 Ivy Haven Ivy Haven | Web | 9. listopadu 2016 v 21:03 | Reagovat

[1]: No to som rada že nie som sama. :) Ono ani ja som si to nevedela predstaviť, ale... vlastne nie, stále mi to príde divné. :D Ale už som na to celkom zvyknutá. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama