Čo najhoršie sa môže stať... v hromadnej doprave?

22. září 2016 v 15:59 | Ivy Haven |  Na tému
Ak ste len trochu ako ja, čo dúfam že nie ste, veľa inak úplne bežných vecí vám robí problémy. Najmä ak tieto veci obsahujú množstvo ľudí a neznáme miesta. Jednou z takýchto nepríjemných situácií je napríklad hromadná doprava. Mnohí si pomyslia: čo je zlé na takom MHD-čku? Čo také najhoršie sa tam môže stať? A to je výborná otázka. Naozaj, čo najhoršie sa môže stať v hromadnej doprave?

1. Nemáš si kam sadnúť ani kde dýchať. Taký autobus uprostred špičky je ako konzerva plná sardiniek, ak by tie sardinky zapáchali potom. Najmä v lete človek musí uvažovať, či sú deodoranty nejaký nový a neznámy vynález, alebo jednoducho nestačia. Ak teda človek vstúpi do tejto konzervy a zistí, že sa ani nemá kam postaviť, taká už je plná, nie to ešte posadiť sa, nezostáva mu nič iné než niekde trápne stáť a snažiť sa zaberať čo najmenej priestoru, aby sa cez neho mohli ostatní pretlačiť. Ideálne sa možno zdá postaviť sa ku dverám, ale tam budete iba zavadzať, či už nastupujúcim, vystupujúcim, mamičkám s kočiarikmi a každému, kto sa musí okolo vás pretlačiť, aby si mohol kúpiť lístok. Takže každú sekundu čo tam ste uvažujete nad tým, ako iba stojíte v ceste a či to vlastne nie je nejaká metafora na celý vás život a krutý, ironický vtip... Nie? To iba ja? Tak či tak, je to mimoriadne nepríjemné a v momente, kedy sa uvoľní miesto, vyštartujete po ňom rýchlosťou Usaina Bolta. No a čo, že ste predbehli babičku na barliach? Mala byť rýchlejšia.



2. Cudzí ľudia s vami chcú nadviazať rozhovor. Jedna z vecí, ktorú nedokážem vystáť je práve smalltalk. Toto pekné anglické slovíčko označuje ten malý rozhovor s úplnym cudzincom, väčšinou o počasí a iných nepodstatných veciach. Nevadí mi riešiť, ako stále prší s niekým, koho už poznám - to je jednoducho súčasť rozhovoru. Ale ak sa mi prihovorí niekto, kto si iba vedľa mňa sadol vo vlaku, bonusové body ak mám na ušiach slúchadlá, pretože so mnou musí riešiť, aký je vonku krásny deň, moja duša plače. Pred niekoľkými dňami som bola na ceste do školy, vo vlaku, nadšená že sedím, počúvala som hudbu a hľadela z okna. Ako tak hľadím z okna, všimnem si postaršieho pána, ako máva mojím smerom, a žena vedľa mňa mu tiež začne mávať a posielajú si vzdušné bozky. Poviem si, aha, aké je to zlaté, správajú sa ako čerstvo zamilovaní tínedžeri. Moja spolusediaca po chvíli prehodí niečo, čo som úplne nepočula, pretože, ešte raz, počúvala som hudbu, z mojich jasne červených neprehliadnuteľných slúchadiel, ale pokiaľ viem, bolo to niečo o tom, aký je to blázon. Usmejem sa na ňu a opäť obrátim pozornosť k oknu. Po chvíli opäť niečo povie. Zmätene sa na ňu pozriem a vyberiem slúchatko. Zopakuje to, ale vzhľadom k tomu, že to bolo vo švajčiarskej nemčine, nerozumiem ani slovo. Po anglicky sa jej ospravedlním, že nehovorím po nemecky, čo nie je úplne pravda ale je to jednoduchšie, ona mi povie, že iba spomínala, aký je vonku krásny deň, ale že nehovorí dobre po anglicky. Nastane trápne ticho. Chápem, bola milá, zamilovaná, určite veľmi príjemná pani, ale vážne. Je sedem hodín ráno, ešte spoly spím, počúvam hudbu, hľadím do blba, vôbec ťa nepoznám a je mi totálne ukradnuté aký je vonku deň, lebo ho aj tak celý strávim zavretá v škole. Nehovoriac o tom, že cudzí ľudia hovoriaci so mnou švajčiarskou nemčinou je moja nočná mora.

3. Revízor ti kontroluje lístok. Som slušný človek, nemám potrebu chodiť bez lístka. Doma mám tak či tak čipku a aj keď je otrava a drahé nabíjať si ju, nie je to až taký problém. Tu mám zase lístok platný celý mesiac, takže si môžem chodiť busmi a vlakmi ako len chcem. Samozrejme, keby mal prísť revízor, aj tak by som sa bála. Nielenže by so mnou hovoril po švajčiarsky, ale čo ak mám nejaký problém s lístkom? Niečo také by som nezvládla. Inak, raz ma revízor naozaj chytil. Pred niekoľkými mesiacmi som šla domov zo školy. Chcela som od mamy, aby po mňa prišla, ale jej sa nechcelo, lebo práve išiel diel nejakej telenovely, a tak som nasadla na autobus. Musela som si ale dobiť kartu. Samozrejme, nebola by som to ja, keby som niečo nepokazila a tak, ako blbá, som si lístok nekúpila. Viete, ked si dobíjate kartu, musíte ju položiť na ten panel, ale aby ste si kúpili lístok, musíte urobiť to isté, takže som nikdy nevedela ako? Najprv musím zodvihnúť kartu, potom počkať pár sekúnd, opäť ju tam položiť a niekedy to autobus nezachytí a ľudia za tebou čakajú a proste je to veľmi stresujúci zážitok. Dobíjanie si kreditu je vlastne natoľko príšerné, že ako malá som niekoľko mesiacov chodila pešo, lebo som sa priveľmi hanbila. Každopádne, v tento deň som si teda dobila kartu, za mnou stál nejaký pán a ja som sa ponáhľala a neuvažovala a nekúpila si lístok. Sadla som si hned na prvé voľné miesto. Vtedy sa pán otočí a ohlási "kontrola lístkov". Môj tlak odrazu vystúpi. Vypýta si lístok a ja mu s malou dušičkou podám ten, ktorý mám. "To je iba lístok o dobití si karty, potrebujem skutočný lístok." Zúfalá ho hľadám vo vreckách, aj keď dobre viem že žiaden nemám a nemusím sa obťažovať, on sa zatiaľ posunie dalej. Potom sa ku mne vráti. "Máte ho teda?". "Obávam sa, že nie." Revízori sa s tým neserú. Musela som im napísať číslo na moju matku a sprevádzali ma na zastávku, kde som vystúpila. Povedali mi, že musím zaplatiť okolo 23 eur. Tie som samozrejme pri sebe nemala, až na kartu, ale bola som strašne vynervovaná a neopýtala som sa, či platí aj tá. Logicky som so sebou len tak po vreckách nenosila dvadsiatku, lebo načo by mi bola. Na platenie pokuty, očividne, lebo som musela zaplatiť 48, 70 eur neskôr. Zatiaľ čo jedna revízorka telefonuje mojej mame, ostatní mi zatiaľ hovoria, aké je to vážne a ako ak nezaplatím týchto 48 eur do určitej doby bude to 100 eur a potom to bude musieť riešiť polícia a vôbec, v podstate som hľadaný zločinec, ktorý práve podpálil nemocnicu pre siroty. Nehovorím, že je to nie je podstatné, práve naopak. Viem, že je to ich práca a že musia mať množstvá ľudí, ktorí si neplatia lístky a ak ich chytia, sú ešte ku nim hrubí. Len mi celá tá situácia prišla až vtipná, stáť popri ceste s niekoľkými dospelými ľudmi, ktorí volajú mojím rodičom a proste je to strašne dramatické. Mimochodom, keď moja mama dostala hovor z neznámeho čísla o mne, povedala mi, že sa jej takmer až zastavilo srdce, pretože si myslela, že ma zrazilo auto alebo čo a teraz jej volá dopravná polícia, aby si prišla vyzdvihnúť moje telo a je to jej vina, lebo namiesto toho, aby po mňa šla sledovala svoj seriál... Potom, ked zistila, že sú to revízori, odľahlo jej a vlastne sa vôbec nehnevala. Nakoniec všetko dopadlo dobre, až na tých 50 eur, ktoré som musela zaplatiť. Určite ale už nikdy nezabudnem kúpiť si lístok, akokoľvek trápne by mi to mohlo byť. A potom, o niekoľko dní, ked som svoju pokutu prišla zaplatiť, v dopravnej kancelárii bol práve jeden z revízor, ktorý ma chytili, a celkom príjemne sme si pohovorili.


4. Stratíš sa. Pozrite, ja si viem priznať, že som sprostá a potrebujem, aby mi veci vysvetlili niekoľkokrát a aj tak sa budem po celý čas stresovať. Pre niektorých ľudí je možno nemožné stratiť sa v ich rodnom meste, ale ja by som aj toho bola schopná. Viac než MHD mi robia problémy vlaky. Väčšinou nechodím vlakom a nemám tušenie, ako to chodí. O letiskách radšej ani nehovorím, v tých by som sa stratila cestou na jasne osvetlený záchod. V živote som nešla vlakom sama a keby som šla, asi by som pokojne nastúpila do zlého a ocitla sa úplne inde, než som chcela. Keď som zistila, že tu budem musieť do školy chodiť každý deň autobusom aj vlakom, bola som zničená. Po tom, čo mi to ukázali traja rôzni ľudia, som to sama akosi zvládla a teraz sa odvážim povedať, že už je to mesiac a pol a ešte som sa ani raz nestratila. Hurá pre mňa!
 


Komentáře

1 crazyjull crazyjull | Web | 22. září 2016 v 20:06 | Reagovat

Se všemi body s tebou naprosto souhlasím. A ty obrázky k tomu jsou fakt naprosto libový. U toho posledního jsem se nemohla přestat smát. :D

2 Baryn Baryn | Web | 23. září 2016 v 19:21 | Reagovat

Ty obrázky mě pobavily :D Tedy jsem docela zvyklá v autobuse stát, i když místečko k sezení uvítám, ale když je tam narváno, že vůz praská ve švech a ještě ke všemu jsou všichni zpocení a smrdí, tak je to fakt horor. Nějaký řidič tohle vyřešil tím, že pouštěl do vozu nasládlou vanilkovou vůni, ale v tom vedru se mi z toho akorát motala hlava. :D
Že by se se mnou snažil někdo mluvit, se mi nestává často ... nebo si toho aspoń se sluchátky nevšímám :D ale už jsme taky narazila na dědulu, který mi za to, že jsem ho pustila sednout, vyprávěl své historky z vojny. Polovině z toho jsem nerozuměla, neboť všude byl hrozný hluk. A to třeba taky nesnáším, když v buse řvou děti a do toho ještě štěkají psy, hulákají tam opilci a cikáni ... no bůh ví co všechno. A tuhle kombinaci už jsem taky zažila.

Ten zážitek se revizorem musel být fakt hrozný ...  :/ Jednou se mi stalo, že jsem jela do školy o dvě hodiny dřív,a bych se vyhnula "poslednímu zvonění" a nemusela nic platit somrajícím čtvrťákům na ulicích :D jenomže zrovna jsem vychytala bus, ve kterém kontroloval revizor .. a mně o den , o blbej den, propadla průkazka. Hm, tak jsem se placení fakt nevyhnula :D

3 Ivy Haven Ivy Haven | Web | 23. září 2016 v 21:27 | Reagovat

[1]: Som rada, že nie som jediná, čo sa takto cíti. :D

[2]: Z vanilkovej vône zmiešanej s potom sa mi robí ešte viac zle než z obyčajného potu... To nemôže byť dobré riešenie. :S A hluk som tam tiež mohla spomenúť: plačúcim deťom ešte nejak odpustím, viac ma otravujú skupinky kričiacich tínedžerov, čo sa musia spolu zhovárať a rehotať sa tak, aby ich počuli aj autobusy okolo. Aká smola, mňa by do školy o dve hodiny skôr nikto nikdy nedostal, ale že ťa pri tom ako naschvál aj kontrolovali a prepadol ti lístok to už je naozaj nešťastie! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama