Září 2016

Týždeň 7: Policajný zásah?!

24. září 2016 v 19:23 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Len čo som si začala myslieť, že si na tento život zvykám a začína to byť nuda, stane sa niečo, čo ma totálne prekvapí.


PONDELOK: Deň, ktorý sa začína o 7:40 dvojhodinovkou matiky proste nemôže byť dobrý, nech sa deje čo chce. Tento som bola špeciálne unavená, plus mi bola strašná zima, a to ma nejak priviedlo ku myšlienkam na to, že by som mohla ísť po škole nakupovať. Potrebovala som sa na niečo tešiť, aby som to v škole vôbec dokázala vydržať, a brala som to ako zaslúženú odmenu. Predsalen, odkedy som tu, takmer nič som si nekúpila, napriek tomu, že každý deň chodím dvakrát cez nákupné stredisko, lebo vlaková stanica sa nachádza za ním. V C&A boli práve zľavy a rýchlo som si vybrala sveter a tričko. Mysliac si, aká len nie som samostatná a ako mi už všetko ide som nakráčala ku pokladni. Chcela som platiť kartou, no platbu mi zamietlo. No super, asi mi opäť hrabe a zle som vyťukala PIN. Skúsim ešte raz a - platba opäť zamietnutá. Predavačka sa na mňa zvláštne pozrie a zoberie tašku s oblečením z dosahu. "Asi máte nejaké problémy s kartou. Mala by som vám tie šaty zarezervovať?" Zahanbená jej poviem, že sa vrátim neskôr a ospravedlním sa, totálne nechápajúc, čo sa deje. Zavolám rodičom a spoločne sa snažíme zistiť, prečo mi len tak odrazu nefunguje karta. Zistíme to až po niekoľkých hodinách: mala som na nej detský 20-eurový kredit. Nikdy mi to samozrejme nevadilo, lebo som nikdy neplatila viac než to, a odkedy som prišla do Švajčiarska, kde sú ceny o niečo vyššie, kartu som ešte nepotrebovala. Toľko ku môjmu pocitu, že už všetko viem a zvládam.


Čo najhoršie sa môže stať... v hromadnej doprave?

22. září 2016 v 15:59 | Ivy Haven |  Na tému
Ak ste len trochu ako ja, čo dúfam že nie ste, veľa inak úplne bežných vecí vám robí problémy. Najmä ak tieto veci obsahujú množstvo ľudí a neznáme miesta. Jednou z takýchto nepríjemných situácií je napríklad hromadná doprava. Mnohí si pomyslia: čo je zlé na takom MHD-čku? Čo také najhoršie sa tam môže stať? A to je výborná otázka. Naozaj, čo najhoršie sa môže stať v hromadnej doprave?

1. Nemáš si kam sadnúť ani kde dýchať. Taký autobus uprostred špičky je ako konzerva plná sardiniek, ak by tie sardinky zapáchali potom. Najmä v lete človek musí uvažovať, či sú deodoranty nejaký nový a neznámy vynález, alebo jednoducho nestačia. Ak teda človek vstúpi do tejto konzervy a zistí, že sa ani nemá kam postaviť, taká už je plná, nie to ešte posadiť sa, nezostáva mu nič iné než niekde trápne stáť a snažiť sa zaberať čo najmenej priestoru, aby sa cez neho mohli ostatní pretlačiť. Ideálne sa možno zdá postaviť sa ku dverám, ale tam budete iba zavadzať, či už nastupujúcim, vystupujúcim, mamičkám s kočiarikmi a každému, kto sa musí okolo vás pretlačiť, aby si mohol kúpiť lístok. Takže každú sekundu čo tam ste uvažujete nad tým, ako iba stojíte v ceste a či to vlastne nie je nejaká metafora na celý vás život a krutý, ironický vtip... Nie? To iba ja? Tak či tak, je to mimoriadne nepríjemné a v momente, kedy sa uvoľní miesto, vyštartujete po ňom rýchlosťou Usaina Bolta. No a čo, že ste predbehli babičku na barliach? Mala byť rýchlejšia.



Týždeň 6: Absolútne vyšťavenie

18. září 2016 v 16:04 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Dôvod, prečo som tento týždeň pridala iba jeden článok a nie dva, ako väčšinou je celkom jednoduchý: bola som úplne, ale úplne unavená. To som bola samozrejme aj predtým, ale po istom čase som očakávala, že sa to trochu zlepší. No zatiaľ som na konci každého dňa rovnako mŕtva.

PONDELOK: Posledné týždne som jasne cítila, ako sa všetko zlepšuje. Postupne som dokázala viac chápať aj rozumieť, dokonca aj trochu hovoriť. No začínam mať pocit, že sa to akosi zastavuje. Koverzácie v škole sú stále krátke a stručné, väčšinou iba počúvam a polovicu ani nerozumiem, no hanbím sa neustále sa pýtať. Kým nikto nehovorí so mnou, dá sa to vydržať. Mám taký blbý zvyk prikyvovať a usmievať sa aj keď ničomu nerozumiem a dúfať, že si nikto nevšimne ako mimo naozaj som. Asi to veľmi nefunguje, vzhľadom k tomu že mi všetko vysvetľujú na dvakrát. Moje dni v škole by sa dali popísať ako odpočítavanie času, kedy sa skončí. Je to priveľké číslo. Jedna vec, ku ktorej mám obrovskú nechuť je práve BG, teda výtvarná. Z nejakého dôvodu mi vadí viac než napríklad dvojhodinovka matiky, ktorú máme ráno. Najmä preto, lebo na zvyšných predmetoch mi stačí počúvať a robiť si poznámky a nikto veľmi nerieši, či pracujem alebo nie. Na BG ale musím kresliť, a ja nenávidím kreslenie. Naša učiteľka je skutočná umelkyňa a zadanie je málokedy jasné, poprípade je jednoducho nudné, ako štúdia objektu, čo sme robili minule. Nikdy by ma nenapadlo, že mi blbá výtvarná bude vadiť, ale stalo sa. Okrem toho sme mali labák z chémie a naozaj sme niečo robili. O týždeň máme praktickú skúšku, kde budeme musieť vedieť veci ako zapáliť Bunsenov horák, premiestniť pipetou presné množstvo tekutiny do druhej nádoby či odvážiť 13 miligramov takej látky. To posledné je úplne najhoršie, lebo váhy, ktoré používame, sú veľmi citlivé a zároveň spomalené. Presne 13 miligramov sa mi nepodarilo odvážiť ani raz.



Týždeň 5: Najlepší moment môjho života

11. září 2016 v 13:44 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Piaty týždeň ubehol strašne rýchlo. Myslím, že už sa do toho pomaly dostávam, aj ked je to stále ťažké. Samozrejme, je to iba preto, lebo sme mali výlety! Z nejakého dôvodu sa tu robia školské výlety už na začiatku roka. Nemám tušenie prečo, ale kto by to riešil, keď má šancu ísť do továrne na čokoládu?!


PONDELOK: Pondelky nemám rada, všeobecne preto, lebo sú to pondelky, ale aj preto, lebo máme samé dvojhodinovky a všetky sú dosť nudné. Máme Bildnerishes Gestaltung, teda výtvarnú na vyššom leveli, a je to síce lepšie než učiť sa noty a hrať na hudobnom nástroji, ale stále. Nuda! Moja trieda už minulý rok pracovala na nejakom veľkom projekte o Tolerancii, kde mali za úlohu urobiť také menšie obrázky s touto témou. Ony ich majú už 16, ja som stihla 3. Tak či tak, zlepili sme ich dokopy a urobili z nich také malé knižočky, ktoré by neskôr chcela niekde vystaviť. Dúfam že niekam, kde ich nikdy neuvidím.


Vyrástla som na chlapčenských knihách

6. září 2016 v 17:00 | Ivy Haven |  Na tému
V kníhkupectve, do ktorého som ako menšia rada chodila, bolo oddelenie beletrie jasne rozdelené. Vľavo boli dievčenské knihy, so svetlými, lesklými obálkami, napravo zase tie chlapčenské, ktoré boli tmavšie, niekedy aj hrubšie, a plné dobrodružstva.

Kedysi som ako správne dievča čítavala tie veci, ktoré boli napísané pre dievčatá. Niektoré z nich ma veľmi bavili. Zbožňovala som napríklad knihy od Thomasa Brezinu a jeho sériu Chalanom vstup zakázaný som mala takmer celú. Boli to menšie knižky s jasne žltými chrbtami, ktoré boli o nevlastných sestrách Tinke a Lissi, ktoré sa dozvedeli, že sú čarodejnice, a museli spolu začať vychádzať. Bolo mnoho iných dievčenských kníh, ktoré sa mi páčili, ale nájsť ich bolo zložité. Celá polica bola totiž plná kníh, ktorých dej som poznala a ani ich nemusela čítať. Boli to buď knihy o koňoch alebo o láske, poprípade o láske pri koňoch. Dej bol vždy rovnaký a tak ľahko predvídateľný. Dievča, ktoré si samo o sebe myslí, že je nevšedná, nijak veľmi zaujímavá ani pekná, sa náhodou zoznámi s chalanom. On nie je nevšedný, nudný ani normálny, on je dokonalý boh v podobe tínedžera, ideálne aj upír. Dievča, ktoré ani pred tým nemalo nejako veľa záujmov odrazu príde o všetky, lebo náplňou jej života sa stane on a čokoľvek je dejom knihy, nakoniec skončia spolu.


Nejde o to, že by romantické knihy boli zlé, len ich nemám rada. Vlastne to nie je úplne pravda. Jedny z mojich najobľúbenejších kníh, ktoré dnes mám, sú práve romantické. Ale ako malé dieťa ma nudil ten nedostatok voľby. Nechcela som zas a vkuse čítať o tom, ako sa do seba zamilujú. Chcela som čítať o napínavých veciach, o záchrane svetov, o stratených pokladoch, o hocičom inom, čo sa nenachádza na tomto svete a neodohráva sa to v školských laviciach. A tak som veľmi pomaly zablúdila do tej chlapčenskej časti kníhkupectva, alebo som čítala bratove knihy. A tam som našla to, čo som hľadala. Iste, aj tu sa riešila láska, ale nikdy nie tak veľmi, ako v iných knihách. Prednosť mala spomínaná záchrana sveta či priateľov. Nikdy som úplne nechápala, prečo tomu tak je. Dnes by niektorí ľudia povedali, že je to preto, lebo dievčatá baví romantika a chlapcov baví dobrodružstvo, tak to vždy bolo, je a bude. Ale je to naozaj tak? Ako môžeme vedieť, čo baví malé deti, ak sme im nikdy nedali viac možností? Viem, že ako malá by som milovala knihu, ktorá je dobrodružná, no hlavnou postavou je dievča. Rovnako iné dievčatá by rady zostali pri romantických knihách s koňmi. Je to o voľbe.

Mala som asi tak deväť, možno menej, možno viac, keď sa mi do ruky dostala knižka Moje najtajnejšie tajomstvá. Bol to taký akýsi denník s otázkami, testami a podobnými vecami, ku ktorému bola aj zámka s kľúčikom, takže ho nemohol otvoriť len tak hocikto. Bola to naozaj kniha pre deti, teda, malé dievčatá. Mohla som si tam vymyslieť vlastný kód, ktorým budem komunikovať s kamarátkami, boli tam nejaké nápady na párty, mohla som si vyplniť testy či nakresliť si vzory na nechty. Okrem toho som si tam mohla naplánovať outfit na rande, zistiť kde by bolo moje ideálne rande či napísať si mená chlapcov, ktorí sa mi páčia a potom zistiť, či sme si súdení podľa toho, koľko písmen v mene sa nám zhoduje. Je to iba neškodná zábava, ale... Mala som deväť. Nepáčili sa mi žiadni chlapci. Chlapci boli fuj a nehrali sme sa spolu, lebo boli zlí. Ale napriek tomu som si vyfarbovala podpätky, ktoré si zoberiem ku šatám na svoje vysnené rande.


Myslím, že detstvo by sa malo brať ako detstvo, nie ako príprava na dospelosť. Nie je dôvod, prečo by mali malé dievčatá snívať o tom, kedy budú staršie a budú chodiť na rande a maľovať sa. Nemyslím si, že malí chlapci sa tešia na to, kedy budú nosiť kravatu a pozývať dievčatá na zmrzlinu. Ale taký z toho mám pocit, že dievčatám málokedy dopriali snívať o tom, ako zachránia svet, namiesto toho sa mali vidieť v rolách starších dievčat a dospieť ako rýchlo sa len dá. A to mi príde tak trochu škoda.

Týždeň 4: Nedokážem uveriť, že už je to mesiac

4. září 2016 v 17:17 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Och, je to oficiálne. Presne pred mesiacom, 4. augusta, som sa vybrala na cestu a dorazila som sem. Môžem si pogratulovať - prežila som celý mesiac, prvé dni v škole a mnoho iných nástrach, ktoré človeka v podobnej situácii čakajú. No mnoho nástrah ma ešte iba čaká. Pripomeňme si ale, aký bol môj štvrtý týždeň. Bude to ale celkom v krátkosti, prečo, to sa dozviete priamo v článku.

PONDELOK: Akoby nestačilo, že škola sa začína o 7:40, ešte som tam musela zostať trčať do 17:35. To je 9 hodín a 55 minút, ktoré som mohla využiť... no, pravdepodobne nie lepšie, ale určite aspoň príjemnejšie. Namiesto toho som ich strávila v škole a nejakým spôsobom sa snažila prežiť. Posledné dve hodiny bola praktická chémia. Boli to iba také úvodné hodiny, teda najprv sme si urobili obchôdzku po labáku a učiteľ nám všetko ukázal. Mimochodom, je celkom vtipný - možno nie tak úplne pre mňa, ale moje spolužiačky sa celkom zabávali. Potom nám rozdal papiere, v ktorých sme mali pomenovať a nakresliť niektoré chemické prístroje s veľmi vtipnými názvami ako Tiegelzange, Tondreieck či Reagenzglas-Klammer. Možno že sa spolužiačky smiali iba na týchto názvoch a nie na učiteľovi samotnom.

UTOROK: Utorok je jeden z mojich najhorších dní, lebo máme dvojhodinovku telesnej, alebo, ako ju nazývam ja, dvojhodinovku pekla zhmotneného na zemi aby ma mohlo potrestať za všetky minulé a budúce hriechy. Okrem toho sme sa zoznámili s novou učiteľkou. Učiteľ, ktorého sme mali minulý týždeň, bol totiž iba zástup, lebo naša skutočná učiteľka bola tehotná a asi potrebovala ešte jeden týždeň naviac? Ja neviem, vysvetlili mi to v nemčine, nemôžete odo mňa veľa očakávať. Vyzerala byť celkom príjemná, ale pochybujem, že bude schopná zmeniť môj názor na jej predmet.