Týždeň 1 a 2: Príchod, ľadovec, 30 000 krokov

28. srpna 2016 v 16:04 | Ivy Haven |  Šesť mesiacov vo Švajčiarsku
Keď som štvrtého augusta nastupovala do auta, ešte stále som nedokázala uveriť, že sa to deje. A to som o tom vedela už dlhý čas - odkedy môj brat absolvoval to isté pred dvoma rokmi, chápala som, že raz to čaká aj mňa. No vždy mi to prišlo ako niečo vzdialené. Kým som teda nenastúpila do auta s vedomím, že svoj domov vidím poslednýkrát na šesť mesiacov.

Šesť mesiacov človek môže vnímať dvoma spôsobmi: ako neuveriteľne dlhú dobu a zároveň ako veľmi krátky čas. V tomto momente mi to príde ako nekonečno. Viem, že raz príde chvíľa, kedy opäť nastúpim do auta a odídem preč, no je to priveľmi vzdialené na to, aby som nad tým uvažovala. Teraz som tu, v Hünenbergu, kanton Zug, a zostanem tu ešte veľmi dlho.


Väčší problém než prísť sem samozrejme bolo vôbec sa sem zbaliť. Musela som si zobrať veci aj na leto aj na zimu, nehovoriac o tom, že hrubé kabáty sa do kufru takmer ani nezmestili. Nakoniec, s babkinou pomocou a po tom, čo som takmer zničila zips, to bolo hotové. Zmestila som sa do dvoch kufrov a dvoch menších tašiek, čo osobne považujem za zázrak. Iný zázrak bol, že sme sa vôbec zmestili do kufra, kedže so mnou cestovala aj moja rodina, aby tu zostali na týždeň. Posledný zázrak našej cesty bol ten, že sme sa z tých 12 hodín v aute úplne nezbláznili.

Ako som povedala, moja rodina tu so mnou chvíľu zostala. Je to preto, lebo vo Švajčiarsku už niekoľko rokov žijú moji krstní. Kvôli tomu sem chodíme každý rok na Vianoce, aby sme ich spolu oslávili, a teraz sme si tu urobili dovolenku a trochu sme pocestovali po okolí.


Moji krstní vlastnia dve chaty v Alpách, kde sme strávili tri dni. Moja rodina + Alpy v lete je ale celkom zlá kombinácia, ktorá znamená iba jedno: t u r i s t i k a. Priznám sa, nie moja najobľúbenejšia vec na svete. V prvý deň to bolo relatívne jednoduché, tri hodiny na peknej rovinke a s krásnym výhľadom. Na druhý deň prišla ale šesťhodinová cesta do pekla, pardon, ku ľadovcu. Ak neviete, švajčiarske Alpy sú domov nielen jedinečnej prírody a lyžiarskych stredísk, ale aj Aletshského ľadovca, najväčšieho v Európe. Cesta ku nemu naozaj nie je jednoduchá. Hodinu sme strávili lozením cez skaly, pod ktorými sa úplne pokojne pásli ovce na tej troche trávy, čo tu rastie. V istom momente sme ich museli od seba odohnať, kedže sa postavili uprostred úzkej cestičky a odmietali sa pohnúť. Ku samotnému ľadovcu človek musí zliezť po strmých kameňoch dolu, čo je veľmi nepríjemné. Prekvapilo ma, aký obrovský skutočne je. Na fotkách vyzerá veľký, to áno, ale ked ho človek vidí takto zblízka, môže iba žasnúť. Ako môžete vidieť na fotkách, ľadovec nie je pevne na zemi, ale pod ním sa nachádza niečo ako jaskyňa. Povedala som si, že ked už som sa sem s toľkými ťažkosťami dostala, môžem sa na neho rovno postaviť, a tak som naň vyliezla. Mimochodom, na ľadovec sme človek stúpiť iba so špeciálnymi topánkami a lanom, ktorým je zviazaný s ďalšími troma ľudmi, aby ho mohli vytiahnuť, keby sa prepadol. Inak povedané, pokojne som tam mohla umrieť a z výmenného pobytu by nebolo nič, rovnako ako z môjho života. No nestalo sa tak a namiesto smrti som tam odfotila pár pekných fotiek. Potom sme konečne zišli dolu. Bolo mi sľúbené, že ku našej chate si zoberieme autobus, aby sme to nemuseli šlapať. Samozrejme, krstný zistil, že už sme urobili 28 000 rokov a sme teda veľmi blízko k tomu, aby sme ich urobili 30 000, a predsa sa nevzdáme tejto príležitosti a nepôjdeme busom, keď môžeme ísť pešo! A úprimne, po tom, čo som urobila šesťhodinovú túru mi to bolo jedno. Moje nohy tak či tak už nič necítili. A tak sme pokračovali, a krokov sme neurobili 30 000, ale rovno 31 000. Nikdy to nebolo práve mojím celoživotným snom, ale ked už je to za mnou, som na to celkom hrdá.


Áno, to je stádo švajčiarskych ovcí pasúsich sa uprosted kameňov. Tá hmla zakrýva hlbokú priepasť, ktorá sa nachádza pod nimi. Ovce sú fakt drsné. A ak vás zaujíma, prečo je ľadovec taký špinavý a kamenistý a nie krásne biely... Tak to neriešte, také proste ľadovce sú.

Inak, ovce nie sú jediné zvieratá, s ktorými som mala blízke stretnutie. Inými sú napríklad kravy, ktoré sa tu pasú úplne všade. Zistila som, že reštaurácia Kuhstall, v preklade Kravská stajňa, ktorá sa v zime nachádza uprostred svahu, sa tak nevolá preto, lebo kedysi ako stajňa slúžila. Ona tak slúži stále, a tak si v lete môžete vychutnať príjemný čaj a jedlo v spoločnosti týchto milých zvieratiek. Inak ich ľudia nijako nezaujímali. Ibaže alpské lúky nie sú jediné miesto, kde žijú stáda kráv. Aké bolo moje prekvapenie, ked som zistila, že sa pasú aj pri mojej autobusovej zastávke, medzi bytovkami. Švajčiarsko je čarovná krajina.


 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama