Titulky k American Horror Story S07E03

20. září 2017 v 23:19 | Ivy Haven |  Titulky
Je to trochu od veci, ale dnešný deň som strávila robením tituliek na nový diel AHS. Tento seriál milujem (či túto sériu, to je už druhá vec) a zistila som, že to bude chvíľu trvať, kým sa titulky pripravia. To nie je až taký problém pre mňa, ale nič nie je horšie než keď si pozriem nový diel seriálu a chcem sa o ňom rozprávať a nikto okrem mňa ho nevidel. Takže som sa rozhodla do toho ísť a preložiť ich.

Nie som profesionál (lol, robím to asi tretíkrát v živote) a musí tam byť aj plno gramatických chýb, ale je to aspoň niečo. Ale určite to teraz neplánujem robiť každý týždeň, lebo to bola fakt makačka. Mám v úcte všetkých, čo toto robia pravidelne. Takže moje amatérske titulky nájdete tu:

 

Poprvé na Pottermore

10. září 2017 v 16:00 | Ivy Haven |  Na tému
Mala som naplánovaných niekoľko článkov, ale z nejakého dôvodu mi začal blbnúť program na upravovanie fotiek a bez neho by to proste nešlo. Ale premýšľala som čo za článok by som mohla napísať a dostala som tento úplne blbý nápad, do ktorého som sa zamilovala.
Som obrovský fanúšik Harryho Pottera (kto z mojej generácie nie je). To, že nikdy nebudem môcť naštíviť Rokfort, zistiť do akej fakulty by som chodila, akého Patronusa by som mala a čo by bol môj najväčší strach ma úplne úprimne hnevá. Ale čo je tomu najbližšie? Pottermore, oficiálna stránka celej série. Napriek tomu na ňu veľmi nechodím, pretože úprimne ani neviem kde začať. Je tam toho proste moc. Ale dnes sa chcem do nej ponoriť, prehľadať všetky jej zákutia a konečne začať žiť svoj potterovský sen.


Stránka Pottermore ma hned privítala obrovskými obrázkami - to presne myslím, keď poviem že je toho na mňa veľa. Pri registrácii vyžaduje ako prvé rok a mesiac narodenia. Je to taký čudný pocit, keď dospejete do veku kedy už nemusíte klamať a predstierať, že ste starší. Moje 14 - ročné ja by v živote nepriznalo svoj skutočný vek.
Po registrácii som sa ako prvé rozhodla preskúmať celý Rokfort. Je tu mapa s vyznačenými 100 hotspotmi, kde sú špeciálne informácie o rôznych miestach či výňatky z kníh. Pohybujete sa po nej šípkami a človek má pocit, že lieta a díva sa na celý hrad ako vták (alebo hipogryf?). Je to krásne, je to úžasné, je to dojemné. Zatiaľ som hotspotov našla iba 19, takže už viem čo bude môj program na budúce dni.

Majster mlčania

2. září 2017 v 15:00 | Ivy Haven |  Na tému
Ako hanblivý introvert som majster mlčania. Sama neviem, či je to dobre alebo zle. Zdá sa mi, že nie každý človek skutočne vie, ako mlčať. Tak dlho nám trvalo, kým sme sa naučili hovoriť, až teraz nevieme kedy zavrieť hubu. Väčšina našej komunikácie prebieha bez slov, ale napriek tomu je schopnosť nehovoriť úplne nedocenená. Keby sa tak dalo na logopédii dozvedieť, kedy máme prehovoriť a kedy je naopak dobré byť ticho, nezapájať sa či nezasiahnuť, život by bol o dosť jednoduchší.

Viem, že sú ľudia, ktorých ticho znervózňuje a cítia potrebu ho niečím naplniť. Takže otvoria ústa a nechajú z nich prúdiť oceán slov, no v skutočnosti nepovedia nič podstatné. Ja som na opačnej strane toho spektra: mlčím, aj ked by som nemala. Je pre mňa ťažké hovoriť a vyjadrovať sa, akokoľvek zvláštne to znie. Som celý život hanblivá a tichá. Trvalo mi dlhý čas, kým som sa trochu naučila vyjadriť svoj názor a aj dnes je to stále boj. Ale jedna dobrá vec, ktorú mi toto dalo je, že nehovorím, keď to nie je treba. Naučila som sa, aká obrovská sila môže ležať práve v mlčaní a koľko vecí sa dá povedať tichom. Často ľudia potrebujú práve toto a nie dobre mienené rady či hluk, v ktorom sa dá ľahko stratiť.


Niekedy, hlavne keď mi niekto ublíži, sama cítim potrebu niečo povedať, cítim ako sa vo mne tvorí ten oceán slov a jediné, čo ho zadržuje, je hrádza môjho vlastného strachu. A stáva sa, že je to iba dobre. Nakoniec, sú chvíle, kedy nič nepovedať je tá najlepšia zbraň. Sú chvíle, kedy som šťastná že som taký tichý introvert.

No umenie mlčať je umenie precíznosti a stáva sa mi, že to popletiem a mlčím práve keď nemám. Sú momenty, kedy blízki potrebujú niečo počuť, kedy by som sa mala ozvať pre vlastné dobro a kedy jednoducho človek nesmie byť ticho. A presne tam zlyhávam a robím hlúpe chyby. Kiežby bol nejaký spôsob, ako zistiť kedy je to kedy. Jediné čo môžem je zbierať skúsenosti a ďalej si precvičovať svoje umenie mlčať.
 


Ohnivá kázeň - Francesca Haig

31. srpna 2017 v 23:25 | Ivy Haven |  Knihy
Vždy musia zomrieť obaja.

Názov: Ohnivá kázeň
Autor/ka: Francesca Haig
Diel: Prvý
Žáner: YA, Sci-Fi - Dystópia
Počet strán: 359
Jazyk: slovenský

Anotácia

O štyristo rokov po jadrovom výbuchu, ktorý zničil civilizáciu aj prírodu, sa stal zo Zeme primitívny svet. Hoci sa radiácia stratila, z neznámeho dôvodu sa rodia iba dvojčatá. Jedno dvojča je vždy alfa - po všetkých stránkach telesne dokonalé; a druhé omega - postihnuté väčšími či menšími deformáciami. Spoločnosti vládne Koncil álf, ktoré si privlastnili to málo zdrojov, čo zostalo na svete, zatiaľ čo omegy odvrhujú a vypaľujú im na čelo značky. Alfy hlásajú svoju nadradenosť, no napriek všemožnému úsiliu nevedia uniknúť pred krutou skutočnosťou: keď zomrie jedno z dvojčiat, zahynie aj druhé. Cass je vzácny typ omegy postihnutej jasnovidectvom. Zatiaľ čo jej brat Zach získa moc v alfskom Koncile, ona sa odváži snívať najnebezpečnejší sen zo všetkých: sen o rovnosti. Za to, že si predstavuje svet, v ktorom by si boli alfy a omegy seberovné, má ju na muške Koncil aj hnutie odporu omeg.

Verím na horoskopy?

21. srpna 2017 v 17:00 | Ivy Haven |  Na tému
Pred pár dňami som sedela v kaviarni a žena blízko mňa hovorila jej kamarátke o tom, ako zašla za vešticou a aká bola sklamaná, že jej nepovedala nič konkrétne. Bol to rozhovor ktorý sa nedal prepočuť, lebo hovorila dosť hlasno a tiež to bolo jednoducho fascinujúce, takým tým zvráteným spôsobom. Nikdy som nebola za vešticou a ani o to nemám záujem. Myslím si, že sú všetky iba dobré pozorovateľky, alebo jednoducho vedia hovoriť takým tajomným spôsobom, že si to človek vyloží po svojom a sedí to. Podľa veštenia z dlane by som mala žiť dlhý život plný veľa rôznych milencov, čo zatiaľ veľmi nevychádza. Ale existuje jedna vec, čo na mňa sedí, a to je zverokruh.

Nemyslím tým horoskopy ako v Madam Eve, kde sa dozviem že budem mať šťastie v manželstve a nové výzvy v práci. Tie mi úprimne prídu ako blbosť. Ale čo ma fascinuje je práve zverokruh, znamenia a tieto veci. Prečo to na mňa sedí? Je pravda, že to neplatí na každého, ale na mňa úplne dokonale. Som Ryba, teda: zasnívaná? dokáže počúvať? kreatívna? ľahko ovplyvniteľná? citlivá? sklony k smútku a depresiám? má rada súkromie? Totálne ja. Ako je to ale možné? Pozícia hviezd a telies počas niekoho narodenia predsa nemôže ovplyvniť jeho povahu.


A ten najväčší mindfuck prichádza v momente, kedy sa dozviete, že to vlastne nezáleží od pozície hviezd. Pôvodný zverokruh vypracovali starovekí Babylončania pred asi tritisíc rokmi. V podstate ide o zaznamenanie, cez ktoré súhvezdia sa Zem pohne počas jedného roku. Tých súhvezdí je v skutočnosti trinásť a niekedy sa prekrývajú, pri iných zostane Zem dlhšie alebo naopak iba veľmi krátko. Babylončania mali už v tom čase kalendár s dvanástimi mesiacmi a tak proste to trináste vyškrtli a zvyšné rozdelili po celý rok. Zaznamenali sa dátumy, ktoré ku týmto súhvezdiam patria a tak vznikol zverokruh, ako ho poznáme dnes. Toto všetko bola astronómia, ku ktorej jej retardovaná čarodejnícka sestra astrológia pridala vlastnosti ľudí narodených v rôznych znameniach a snažila sa zistiť, čo ich čaká v budúcnosti. Neexistuje žiaden dôkaz, že sa naozaj dá predpovedať pomocou hviezd, či vôbec určiť povahu človeka, ale obrovské množstvo ľudí horoskopom verí, dokonca aj dnes.

Naozaj sa skrýva v hviezdach naša budúcnosť a ovplyvňujú našu povahu? Alebo ide o obrovský placebo efekt a náhodu? Možno práve preto, lebo som očakávala, že na mňa bude môj popis sedieť, fungovalo to. A pretože neverím vo veštenie budúcnosti tak nečakám že sa horoskop vyplní. Nakoniec, všetky popisy znamení sú napísané dosť nekonkrétne a platia na množstvo ľudí. Asi máme všetci niečo z každého znamenia, len niektoré vlastnosti sú výraznejšie než tie druhé. To, že na mňa môj popis sedí môže byť úplná náhoda. Ale ako všetko, čo súvisí s náboženstvom či spiritualitou, fascinuje ma to, aj keď to beriem s rezervou. Neplánujem si začať čítať horoskopy ani si hľadať partnera bola znamenia. A čo vy?

Recenzia: Valerian a mesto tisícich planét

16. srpna 2017 v 14:29 | Ivy Haven |  Filmy

Názov: Valerian a mesto tisícich planét
Žáner: Sci-Fi
Réžia: Luc Besson
Herci: Dane DeHaan (Valerian), Cara Delevigne (Laureline), Clive Owen (veliteľ Arun Fillitt), Sam Spruell (generál Okto-Bar), Rihanna (Bubble)
Francúzsko, 2017, 137 min

Major Valerian a seržantka Laureline sú agenti Svetovej federácie. Valerian je zamilovaný do Laureline a snaží sa ju získať, no ona mu ako povestnému sukničkárovi neverí a chladne ho odmieta. Nemajú ale čas sa týmto zaoberať, lebo ich najnovšia misia ich privedie na vesmírnu stanicu Alfu, domov tisícov druhov mimozemšťanov z celého vesmíru. No neznámy nepriateľ nastražil do srdca Alfy hrozbu, ktorá by ju mohla zničiť.

Na tento film som šla do kina v nedeľu. Nie preto, že by som ho musela bezváhradne vidieť, ale povedala som si prečo nie? Znel zaujímavo, mám rada sci-fi a jediné, čo mi na ňom prekážalo bolo to, že v ňom hrá Rihanna a Cara. Nechcem byť hnusná, ale niečo to hovorí. A dnes som tu, aby som zodpovedala na veľmi podstatnú otázku: Mali by ste si ísť pozrieť film Valerian a mesto tisícich planét?

O slobode a make-upe

7. srpna 2017 v 20:29 | Ivy Haven |  Na tému
Určite ste videli obrázky, ktoré kolujú po internete s porovnaním namaľovanej a nenamaľovanej ženy s textom "This is why I have trust issues." Niektorí považujú makeup za niečo falošné, za klamstvo. Na čo sa ženy obraňujú tým, že predsa môžu robiť čo chcú a práve v maľovaní si našli nejakú tú silu a radosť. Maľujú sa sami pre seba, nie preto, aby zaujali chlapov. Make-up vie dodať sebavedomie a istotu, nehovoriac o tom, že je zábava si ho nanášať. Nikdy by ma preto nenapadlo zosmiešňovať tých, ktorí ho nosia každý deň a prehlásiť, že sú nejakým spôsobom falošní.
Ale ak majú ženy právo nosiť make-up, prečo nemajú aj právo ho nenosiť?

Aj keď musia namaľované ženy strpieť narážky, nevyrovná sa to tým, ktoré dostávajú tie čo sa pre akýkoľvek dôvod proste nemaľujú. Nenamaľovaná žena príde ľudom čudná, hlavne ak je mladá a najmä ak má akné či nejakú "chybu krásy". Prečo si to proste nezakryje? Vyzerá ako nejaká lesana alebo čo. A popritom to vôbec nedáva zmysel. Vo svete, kde hovoríme že prirodzená krása je najlepšia a musíme sa začať mať radi takí, akí sme, zároveň zahanbujeme tých, ktorí nezapadajú do štandardu krásy, ktorý nám niekto umelo nastrčil.


Ľudia, ktorí ma otravujú

29. července 2017 v 17:00 | Ivy Haven |  Na tému
Väčšinu svojho času trávim zalezená doma, ale keď už raz vyjdem von, často stretnem niekoho, kto mi pripomenie, prečo nemám ľudí tak rada. Títo ľudia ma vedia vytočiť do nepríčetna, alebo mi proste nie sú sympatickí a vôbec im nerozumiem. Tak napríklad:

TÍ, KTORÍ KOMENTUJÚ PRIZNANIA TÍNEDŽEROV
Ja ani tak nemyslím ľudí, ktorí tam pridajú rádoby vtipný koment, aj keď aj tí môžu byť vážne otravní, hlavne ak ich komentár má asi toľko vtipu ako mor. Otravujú a istým spôsobom fascinujú ma tí, ktorí úplne vážne pod priznanie napíšu ich vlastný životný príbeh o tom, ako ich láska zradila a podobne. To je vážne smutné, ale prečo sa s tým chceš podeliť s celým svetom? Alebo, keď niekto hľadá náhodného človeka aby s ním šiel na Zemplínsku šíravu alebo párty alebo čo a niekto napíše: "Ja by som možno aj mohla, lol". Nechceš naozaj ísť von s niekým koho vôbec nepoznáš, nie? Viac uverím tomu, že chceš aby ti napísal a zistila si, čo za divného človeka to je. Nikto predsa nemôže tú stránku brať vážne.

TÍ, KTORÍ NEDOKÁŽU ODPOVEDAŤ NA NORMÁLNU OTÁZKU
Môj brat mi toto robí neustále a neskutočne ma to irituje. Kedykoľvek sa ho na niečo opýtam, nedokáže mi odpovedať. Ako napríklad:
JA: Kam ideš?
ON: Do mesta.
JA: A čo tam?
ON: Aby som robil veci, čo sa v meste bežne robia?
JA: A to je?
ON: No, niektorí idú nakupovať, iní plávať, stretnúť sa s kamošmi...
JA: A ty ideš robiť čo?
ON: No niečo čo sa robí v meste.
A potom zistím, že šiel do obchodu kúpiť rožky alebo niečo podobné. Niežeby ma nejako hrozne trápilo, čo robí môj brat, ale predsa mi môže odpovedať normálne a nie ma naťahovať.


, KTORÍ DOKÁŽU HOVORIŤ IBA O SEBE
Toto sú jedni z najotravnejších ľudí, akých poznám. Z času na čas napíšu na FB, povinne sa opýtajú ako sa máte, aby ste sa to museli opýtať aj vy a potom napíšu dlhý odstavec o tom, ako sa majú super, pretože ich život je perfektný, našli si lásku, práca ide super a tento víkend idú na wellness pobyt a jednu noc strávia pod holým nebom. Alebo naopak napíšu ako je momentálne všetko príšerné, rozišli sa s priateľom, ich šéf ich nenávidí a život je absolútne hrozný a oni uvažujú, či to má ešte zmysel. Ale len čo ich dostatočne utešíte alebo pochválite, odídu. Akýkoľvek rozhovor o vás zvrtnú zase na seba a pekne sa vyrozprávajú. Nikdy sa nezaujímajú o váš život a ak by ste ich niekedy naozaj potrebovali, stavte sa, že by zmizli. Pretože oni iba potrebujú niekoho, pred kým sa môžu ukázať alebo niekoho, kto ich bude utešovať, ale nechce sa im dávať do vás rovnakú energiu, ako vy do nich.

Najhoršie klišé v YA knihách #2 - Hlavná hrdinka

22. července 2017 v 14:29 | Ivy Haven |  Na tému
Ešte niekedy na začiatku tohto roka som napísala svoj prvý článkoch o klišé v YA, ktorá ma už celkom serú. Tam som sa zamerala najmä na vzťahy, ale bol to iba začiatok. Teraz sa chcem sústrediť na polovičku YA vzťahu - hlavnú hrdinku. Viem že je plno kníh kde je hlavná postava chalan, ale pre zjednoduchšenie to budem ignorovať.

1. Opisy v zrkadle.

Toto je viac štylistická chyba než chyba postavy. Kedy naposledy ste sa pozreli na svoj odraz v zrkadle a upriamili pozornosť na dlhé, gaštanovo hnedé vlasy ktoré sa jemne vlnili a siahali do polovice chrbta, ktoré ste zdedili po mame? Alebo sa sústredili na jasné zelené oči so škvrnami zlatej a striebornej, orámované hustými čiernymi mihalnicami, medzi ktorými je položený malý nos?


Opisy v zrkadle sú proste neoriginálny a trápny spôsob, ako čitateľovi opísať hlavnú postavu. Väčšina autorov YA sa to rozhodne na čitateľa hodiť priamo niekde na prvých stranách, kde spomenie farbu vlasov a očí, ktoré sú samozrejme najvýraznejšou charakteristikou. A najjednoduchšie ako to urobiť v rozprávaní prvej osoby je vtedy, keď sa náhodou pozrú na svoj odraz a pripomenú si, akej farby majú oči. Je to veľmi nerealistické a istým spôsobom vtipné. Existuje viac spôsobov ako opísať svoju postavu, v dialógu alebo pokojne aj vo vnútornom rozprávaní. Jeden zo spôsobov ako to urobiť je napríklad porovnaním. Keď si hlavná postava pri pohľade na svoju mamu povie, že sa na seba veľmi podobajú, pretože po nej zdedila jej hnedé vlasy, znie to omnoho prirodzenejšie.

Prečo by som nemohla byť youtuberkou

15. července 2017 v 15:00 | Ivy Haven |  Na tému
Akokoľvek čudne to znie, youtuber je už normálne povolanie a na svete je plno ľudí, ktorí sa natáčaním videí normálne živia. A niektorým sa to očividne aj vyplatí a tak je celkom logické, že to začína robiť tak veľa ľudí. Ja sama trávim na YouTube priveľa času a mám tam plno obľúbencov. Napriek tomu ma nikdy ani nenapadlo, že by som sama začala natáčať. Prečo?

I. Je to dosť náročné.

Čo milujem na blogovaní je to, že si môžem kedykoľvek sadnúť za notebook a začať písať článok. Je jedno či mám mastné vlasy a ešte som v pyžame, pretože to sa na článku nepozná. (Našťastie, pretože takto píšem väčšinu článkov.) Okrem toho môžem napísať iba polovicu článku a nechať ho v rozpísaných, napísať ho a obrázky do neho doplniť až neskôr a podobne.
YouTuber takúto možnosť vôbec nemá - celé video natočí naraz a ak sa mu niečo pri editovaní nepáči, nemôže to už zmeniť. A vôbec, natáčať znie strašne komplikovane. Musela by som sa vždy poľudštiť - nalíčiť sa, urobiť si vlasy a obliecť si niečo pekné, urobiť to ešte za svetla alebo rozložiť umelé osvetlenie, nastaviť si kameru a po tom, čo všetko natočím, to ešte celé zostrihať. Všetko to vybavenie je tiež fakt drahé, zatiaľ čo na blog potrebuje človek len internet a počítač.
Pri písaní blogu znamená editovanie prečítať si po sebe článok, upraviť všetky chyby a zmeniť niektoré vety, kým editovať video je niekoľko hodín sedenia pred programom a strihania celého videa, čo znie technicky aj časovo náročne. Teda nič pre mňa.

Další články